V Martine sa uskutočnila posledná rozlúčka s Alexandrom Gaálom, jednou z obetí havarovaného vojenského lietadla
trov od našich hraníc v Maďarsku. V prešovskej hale zneli minulý štvrtok okolo poludnia v hrobovom tichu, v atmosfére nabitej žiaľom, mená obetí – a za nimi sa v mysliach prítomných premietali filmy ich života až po osudné sekundy, ktoré rozdelili rodiny od ich živiteľov, zobrali otcov, synov, partnerov a kamarátov. Priskorá smrť mladých ľudí je obrovskou stratou. Takou, ktorá zomkla Slovensko do jedného šíku smútiacich, takou, akú nemožno opísať slovami. So 42 tragicky zosnulými sa rozlúčili vládni predstavitelia, poslanci NR SR, kolegovia zosnulých z Ozbrojených síl SR a generálny tajomník NATO Jaap de Hoop Scheffer. Všetci rečníci vyjadrili veľký bôľ a zármutok nad stratou mladých ľudských životov a prejavili súcit s pozostalými. Vyzdvihli však aj obetavú službu zosnulých vojakov v Kosove. Bolestný bol pohľad na 42 truhiel prikrytých štátnymi vlajkami, bolestne sa do sŕdc prítomných vrývala melódia piesne Flying Home. Piesne, ktorú si spievajú všetci vojaci misie KFOR pri návrate domov...
Na druhý deň – v piatok 27. januára - sa v Martine popoludní uskutočnila posledná rozlúčka s nadporučíkom Alexandrom Gaálom, ktorý pred nástupom do misie KFOR v Kosove v roku 2004 pôsobil ako dôstojník technického zásobovania v kasárňach na Severe v Martine. Alexander Gaál sa narodil v roku 1977 v Liptovskom Mikuláši a v martinskom vojenskom útvare pracoval od roku 2001. Priatelia ho poznali ako vynikajúceho odborníka a svedomitého človeka. Alexander sa v roku 2003 oženil, bol otcom dvoch synov – Adriána a Damiána. Na smútočnom obrade v dome smútku sa zúčastnila rodina, brigádny generál Miroslav Kocián, zástupca veliteľa síl výcviku a podpory Ozbrojených síl SR, veliteľ martinskej posádky Ján Burda, viceprimátor Ladislav Bevilaqua, priatelia a známi zosnulého. Opäť zneli slová rozlúčky, opäť zaslzili oči, opäť sa tíšil žiaľ slovíčkami útechy a pietnou účasťou všetkých, ktorým povinnosť či len obyčajný človečí smútok nasmeroval kroky na Národný cintorín.
Príslušníci Ozbrojených síl Slovenskej republiky sa rozlúčili so zosnulým so všetkými vojenskými poctami, vypálili na jeho pamiatku 5 čestných sálv a vlajku, ktorou bola prikrytá truhla, odovzdali Alexandrovej manželke Margite.
Slovensko sa s tragédiou, ktorá sa svojim mementom zapísala do sŕdc a myslí miliónov ľudí, bude vyrovnávať ešte dlho. O to viac mrzí, že vyhlásený štátny smútok odignorovalo viacero štátnych inštitúcií v Martine, v ktorých sa ani neunúvali upraviť vlajkovú výzdobu, a to aj napriek uzneseniu vlády. Vyjadreniu sústrasti pozostalým sa venovali len v martinských kasárňach, kde boli kondolenčné knihy v každej rote. Zápisy o prejavení ľudskej účasti a súcitení so žiaľom rodiny neustále pribúdali. Presný počet zápisov do našej uzávierky ešte nebol známy...