z najhlbšej komnaty môjho srdca. Bolo to preto, lebo som sa mal stretnúť s tou, ktorú som tak dobre poznal prostredníctvom sms správ. A tak som v jedno slnečné popoludnie „vplával„ plný očakávania do tône Masarykovho sídla na Bystričke, kde sme sa mali stretnúť. Čakal som ju hodnú chvíľu a bol som aj trošku nervózny, no keď môj pohľad spočinul na dokonalej bytosti kráčajúcej oproti mne, takmer som spadol z nôh. Bola prekrásna! Jej ladné pohyby a umelecky formované krivky postavy ju transformovali z človeka na bohyňu z gréckej mytológie. Plavé vlasy viali v osviežujúcom letnom vánku ako vodopád padajúci z veľkej výšky do korýtka potoka. A úsmev žiarivejší ako slnko na belasej oblohe rozlial do môjho tela hektolitre hormónov šťastia. Už si nepamätám, o čom sme sa rozprávali. Pamätám si len chuť čerstvo upečeného koláča, ktorý mi ponúkla. Piekla ho sama svojimi nežnými rúčkami, ktorých som sa ešte nedovolil dotýkať. Rozhodli sme sa prejsť lúkami tiahnucimi poza dedinu. Bolo to nádherné. Kráčali sme vedľa seba ďaleko od ľudských obydlí a popritom sme sem-tam šibli očkom tým smerom, ktorý nás tak priťahoval. Niekedy sa naše pohľady stretli, čo spôsobilo ohnivú červeň v peknej tvári. Ideme takto po prvýkrát. Ideme po prvýkrát bok po boku lúčnym chodníčkom objavovať tajomstvá lúky. Áno lúky. Lebo dokonalá bytosť po mojej pravici bola tou kvetinovou pestrosťou navôkol. Voňala tak prekrásne ako tie najsviežejšie kvetinky. Bola taká krásna ako lúka samotná vo svojom najsilnejšom prepuku. Bola tajomná ako život lúčnych rastlín a bytostí. Jej vlasy boli svieže ako čerstvá tráva. A magické zelené oči sťa dva lístočky ďatelinky vysielali vábivé znamenia dvom náprotivným belasým. A ja som sa pokorne poddával tejto očnej hre a reagoval podobným spôsobom. Moje modrasté oči sa vlnili lákavými pohľadmi. Pripomínali osviežujúce priezračné more pri slnkom rozpálenej súši volajúce na nedočkavú bytosť: „Len si do nás skoč!„ kričali do rozkošných ušiek dievčatka. A ono sa nezdržalo ani chvíľočku. Skočilo, do belasej osviežujúcej nádhery okúpať svoju blúdiacu myseľ niekde v krajine rozprávok. Stáli sme oproti sebe a vzájomne si čítali z očí. Nepotrebovali sme slová, a predsa sme to vedeli. Vedeli, že sme sa vynorili na jednom ostrove s názvom Láska. No prvý znak zaľúbenosti sme si odložili až na nasledujúce stretnutie...
Autor: Adrián Greško