Bolo to na malej vyvýšenine nad riekou Turiec pri obci Bobovník. Laco bol obyvateľom tejto obce, vysmievanej pre čudné meno po celom kraji. Nuž pomyslel si, že zíde sa jej meno iné. Čo keby tak – Laclavá, na pamäť tej chvíle, keď sa v jej chotári našla táto sopečná hornina. A tak sa aj stalo. Menuje sa táto obec Laclavou, hoci ju už nenájdeme v najnovšom menoslove turčianskych obcí, lebo spojila sa s Abramovou a potomkovia Laca z Laclavej sú dnes vlastne už Abramovčania. Laclavá však Laclavou iste zostane ešte veľmi dlho, veď historické osudy predurčili jej zaslúžené miesto v dejinách Turca, aj keď s tým jej pomenovaním iste to nebolo také jednoduché, ako sa o tom povráva v horeuvedenej príhode, ktorá je viac vtipom.
Laclavá je jednou z veľmi starých turčianskych dedín. Nuž a ktože iný mohol byť pri jej zrode, ak zas nie Belo IV. Tento kráľ, nadšený oddanosťou svojich feudálov, ktorí aj napriek tatárskej pohrome neprestávali mu dôverovať, v roku 1250 daroval trom synom verného zemepána Pivku päť popluží zeme v severných chotároch Pravna. Synovia sa volali Duga, Jurčo, prezývaný pre obrovskú postavu Veličom, a Peter, ktorý bol najmenší, pre čo ho pomenovali Peterkom. Koncom 13. storočia stáli už prvé chalupy novej turčianskej osady, ktorú z úcty k otcovi pomenovali synovia Pivkovou osadou – villa Puyk.
Pivkova osada stála pôvodne pod vŕškom, na ktorom ešte i dnes žmurká stareckými pohľadmi kostolík zvaný Políkom, postavený v roku 1375, teda akurát pred šesťsto rokmi. Jeho zakladateľmi boli zemepáni z Abramovej, Polerieky i Bobovníka. Totiž už od polovice 14. storočia začala sa takto menovať Pivkova osada, keď povďační potomkovia privčas zabudli na svojho otca i deda Pivkovcov, ktorého zásluhou dostali sa ku pôde. V roku 1335 dostali aj oni titul zemepánov a svoju obec začali zveľaďovať do takej miery, že Bobovník stal sa jednou z najchýrečnejších turčianskych dedín. K nemu upierali zraky nejedni mladí zemani a to nielen koristnícke, ale aj mládenecké, ohnivé, lebo Bobovník stal sa známym aj krásou svojich dcér.
Rod Pivkovcov sa rozvetvil na niekoľko významných rodov. Priamymi potomkami Dugovými boli Eőrdőghovci – Čertovci, od rodu Jurču – Veliča vznikla odnož Kozovcov a priženením Mikuláša Dávida z Turč. Petra objavil sa v Laclavej rod Dávidovcov. Dugovmu pravnukovi Ladislavovi bolo v Bobovníku pritesno, nuž založil si na brehu Turca, kde rieka vytvárala ostré koleno, vlastnú osadu. V roku 1423 nachádzame ju v menoslove turčianskych osád pod menom Laczlofalwa – Lacova vec, teda Laclavá. Nuž v podstate až tu začínajú osudy tejto obce, kam sa postupne behom ďalších dvoch storočí nakoniec popresťahovávali aj ostatní príbuzní základnej rodiny Pivkovskej z Bobovníka. Boboník ležal totiž blízko hôr, kde šarapatili zbojníci. I vojská, čo neraz tiahli neďalekou cestou od Pravna alebo na Pravno, Bobovník neraz-nedva vydrancovali. Bobovník definitívne zanikol a na tom mieste začala rozkvitať Laclavá. V znamení rodových erbov dvoch hlavných rodov Čertovcov, ktorí vo svojom znaku mali vskutku čerta s rohami,
i Kozovcov – Veličovcov, ktorí sa zas honosili znakom kozy. Laclavá bola vskutku veľkou obcou, veď napríklad v tureckých vojnách bola schopná postaviť do boja osem pešiakov.
V r. 1663 Laclavá vyhorela do tla, no Čertovci i Veličovci-Kozovci ju zas vystavili. Neskôr sa do nej nasťahovávali ďalšie rody. Najvýznamnejší boli Orszáhgovci. Z nich pochádzal a v Laclavej sa narodil Jozef Országh. Ako predstaviteľ tohto zemianskeho rodu stal sa v bývalej predmníchovskej Československej republike slávnym agrárnym politikom i prezidentom slovenskej krajiny.
Autor: Ján Junas