Sobota, 24. október, 2020 | Meniny má KvetoslavaKrížovkyKrížovky
SPOMIENKA NA IGORA GABAJA

... a pozdrav Lennona

Igor Gabaj sa narodil 29. 12. 1949 v Martine, no celé detstvo, mládenecké roky i časť svojho rodinného života prežil vo Vrútkach. Tam začal hrávať a tam prežil aj najlepšie roky známeho Fénixu – hudobnej skupiny, ktorá patrila k mladosti dnes už strednej a staršej generácie Turčanov a tam sa naučil milovať život a Beatles. Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu vo Vrútkach skončil v roku 1968 a krátko potom začal pracovať v krajskom denníku Smer. V roku 1972 sa oženil s Katarínou Sýkorovou a do mladej domácnosti postupne pribudli dve deti – synovia Martin a Radim. Vtedy už novinárčina zapĺňala podstatnú časť Igorovho života. Venoval sa jej, až na malé prestávky, celý tvorivý život. Na rodný Turiec nezabúdal ani v Banskej Bystrici a pri prvej príležitosti poslúchol hlas svojho srdca, ktorý ho lákal vrátiť sa domov k rodine, k priateľom, k hudbe a nadlho potom zakotvil v regionálnom týždenníku Život Turca. Venoval sa poľnohospodárstvu, no najmä milovanému športu, ktorý sa pre neho stal, vlastne až do konca života, témou číslo jeden. Všetci si pamätáme, ako pondelok čo pondelok brával čerstvé rukopisy, sadal na vlak a neskôr do auta, aby v Žiline pomohol zalamovať noviny, ktoré si veľmi rýchlo získavali nových a nových čitateľov. V polovici deväťdesiatych rokov sa rozhodol doplniť si vysokoškolské vzdelanie aj preto, aby lepšie prenikol do podstaty tvorby novín, o ktorej už v tom čase vedel, že bude zmyslom jeho života. V čase štúdia síce pracoval na poste pomocníka predsedu vtedajšieho Okresného národného výboru v Martine, ale každý pondelok nezabudol vyťukať na písacom stroji na hlavičkový papier Života Turca komentár k martinskému futbalu a aspoň na chvíľu prebehol do redakcie nadýchať sa tvorivej atmosféry, o ktorej hovoril, že mu veľmi chýba. Aj preto po revolúcii a krátkych epizódach, keď skúšal živiť sa inak ako perom, opäť zamieril do redakcie. Na krátky čas sa stala jeho pôsobiskom Banská Bystrica a tamojší Smer, no potom sa, podobne ako pred rokmi, vrátil do Turca a vtedy do už Nového Života Turca. Vrátil sa ako človek s jasnou predstavou, ako majú noviny v novej dobe vyzerať, aké kritériá majú zohľadňovať, aby sa stali obľúbenými. Šport neopustil. Naďalej bol jeho ústredným tvorcom, no čoraz viac sa začal venovať tvorbe novín z postu vedúceho vydania. Možno aj preto nebolo jeho meno pod článkami až také časté, jeho práca nebola až taká viditeľná, no bez nej a bez jeho denného kontaktu s redakciou by vlastne noviny nemohli vyjsť. Bol tvorcom mnohých projektov súvisiacich s napredovaním novín a jeho meno je zapísané aj vo viacerých kapitolách novinárskych súťaží. So svojou milovanou novinárčinou sa rozlúčil posledným číslom Nového Života Turca pred Vianocami. Vtedy nikto netušil, že pôjde naozaj o jeho novinárske finále....
Zomrel po krátkej a ťažkej chorobe 12. februára 2006. Uzavrela sa kniha jeho života, v ktorej takmer štvrťstoročie patrilo regionálnym novinám v Turci.
Takto si na neho spomínajú jeho priatelia...
Stará pravda hovorí, že najpevnejšie priateľstvo sa rodí v období puberty. Vtedy nehľadíme na žiadne možnosti výhod a priateľstvo vzniká spontánne, najmä ak sú záľuby a nazeranie na svet v mnohých veciach dosť podobné. Ja som Igora spoznal na vrútockej SVŠ-ke a okamžite sme si padli do oka. Beatles sa stali naším náboženstvom a obsah našich rozhovorov len zriedka pozostával z iných tém. Mali sme svoje tajomstvá, ktoré sme si strážili do poslednej chvíle. Obaja sme sa sťažovali, že nám chýba vlastný brat, ktorý by bol partnerom do kapely, a tak sme si ho svojím priateľstvom nahradili sami. Rodičia nás mali zmapovaných, lebo vedeli, že sme skoro vždy spolu. Najčastejšie len my traja, my a všadeprítomná gitara.
Už ako 17-roční sme pravidelne hrávali na vrútockých kluboch mladých, dokonca sme hrali spolu aj divadlo. Najväčším magnetom nášho priateľstva však bola vlastná hudobná tvorba. Igorov „Víťaz z Wall Street„ a môj „Žobrák„ sa stali hymnami celej jednej generácie a platňa, ktorú sme vydali ako 50-roční chalani so skupinou Fénix, je dnes ukrytá v sekretároch a srdciach mnohých našich šťastných súputníkov.
Prvý výstražný prst Igorovej choroby asi pred štyrmi rokmi narušil našu bezstarostnosť. Najmä on sa dosť uzavrel. So značným vnútorným pohnutím sa mi vyznal, čo pre neho znamená čerstvá spoločná fotografia jeho najbližších spolu s najmenším vnukom Kevinom. Jemu asi najviac bude patriť platňa, ktorú Igor natočil počas leta so skupinou Team. Posledné slová, ktoré mi Igor povedal, vlastne už len hodiny pred smrťou, boli: „Prosím ťa, dokonči mi vokály na tú platňu„ a potom už len AHOJ. Ak sa mi tesne pred Vianocami vyznal, že najväčším umeleckým zážitkom minulého roka pre neho bola moja obnovená beatová omša počas vrútockých osláv, tak jeho platňa je pre mňa skutočná Super Star. Igor, tie vokály Ti urobím a budú znieť ako chorál anjelov. Tak ahoj a pozdrav Lennona.
Alexander Zacharides

Skryť Vypnúť reklamu

Nikdy sme spolu nezaviedli reč o chorobách. Našou spoločnou témou bol predovšetkým šport. To bolo niečo, čo nás v diskusiách často vedelo aj rozpáliť. Bolo tak vždy najmä po peknom zážitku prežitom na turčianskych športoviskách alebo aj pred televíznou obrazovkou. Nebolo dňa, aby sme „cez stôl neprehodili športovú reč“. Pamätám si, že on, ktorý nikdy nestonal, nesťažoval sa na nijakú bolesť, práve pred štyrmi rokmi, keď boli ZOH v Salt Lake City, si musel pár týždňov poležať v nemocnici. Aby to „prežil„, doniesol mu vtedy náš kolega-civilkár, zhodou okolností tiež Igor, na izbu televízor. Pri športe vyzdravel. Prešli štyri roky, takmer znenazdania, opäť sa ocitol na nemocničnom lôžku. A vari presne na tej istej posteli. Keď som ho bol pozrieť, neveľmi sa nám žiadalo hovoriť o chorobe. Skôr sme si spomenuli práve na to, ako pred rokmi v nemocnici dosť ťažko prežíval neúspech hokejistov. Tentoraz sme spoločne dúfali, že Olympijské hry v Turíne, na ktoré sa veľmi tešil, nielenže nám prinesú viac dôvodov na radosť, ale najmä, že ich nepreleží. Aj telefonické rozhovory alebo esemesky, ktoré do redakcie posielal, sa „niesli„ športom. Bol zvedavý, ako sa darí martinským hokejistom v extralige, ale najmä na to, či už turčianske futbalové mužstvá hrajú prípravné zápasy. Aj nás pochválil, ako zvládame v športe zaskakovať za neho, ale aj občas pripomenul, aby sme na niečo dôležité nezabudli. Až raz, pri jednom rozhovore, bez toho, aby sme z jeho hlasu vycítili nejakú bolesť, povedal: „Hľadajte si niekoho na šport, lebo ja sa už nevrátim.„ O pár dní sa začala olympiáda. Žiaľ, už bez neho.
Turčianska športová žurnalistika nemala, a trúfam si povedať, ani dlho nebude mať, takých novinárov. Navyše bol pedantným štatistikom, športovým historikom, ktorý mal turčiansky šport v malíčku. Bude nám veľmi chýbať. Našťastie, aj pre budúce generácie veľa toho po ňom zostalo v archivovaných výtlačkoch NŽT. Ján Kŕč

V prvom momente som tejto správe ani nechcel uveriť. S Igorom sme sa spoznali takmer pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi, keď som prišiel pracovať do telovýchovy. Od začiatku mi bolo jasné, že sme na rovnakej vlnovej dĺžke. Na jeho popud vznikla v NŽT pravidelná rubrika výsledkov v stolnom tenise, volejbale a v neposlednom rade pravidelných výsledkov mládežníckeho futbalu, ale aj Správ Turčianskeho futbalového zväzu. Naša spolupráca sa neniesla len v profesionálnej, ale aj priateľskej rovine. Pri pravidelných návštevách redakcie sme prediskutovali všetko, čo sa v športe udialo. A nielen v našom turčianskom. Je mi ľúto, že to takto skončilo. Odišiel skvelý človek, profík, a to vo veku, v akom sa nezvykne odchádzať. Bude chýbať nielen rodine, redakcii, všetkým priateľom, ale aj nám, turčianskym športovcom. Aj mne osobne v ňom odišiel jeden z najlepších priateľov.
Eduard Maňúr

Skryť Vypnúť reklamu

Charakterizoval by som ho ako človeka, ktorý mal svoje srdce otvorené dokorán pre každého z nás. V našej obci mal chalupu a s uznaním úctou a vďakou som mu povďačný za jeho angažovanosť, články a postrehy o našej obci, za príkladnú občiansku spolupatričnosť pri rôznych športových či kultúrno-spoločenských podujatiach. Niet moci, ktorá by vrátila človeku život. Ale je v moci každého z nás zmierniť žiaľ nad stratou milovaného človeka. Priskoro mu čas vzal rytmus srdca, v mojej pamäti bude navždy. Veľmi mi budú chýbať rôzne rozhovory s ním o politickom dianí, športe a hlavne jeho praktické poznatky o celkovom zmysle života.
Ján Žirko

Čo som (Ti) vlastne chcel povedať, Igor... Nedávno som Ti ešte posielal sms so želaním, aby si vydržal tú ťažkú skúšku. Darmo, človek asi môže zvládnuť to strašné tušenie len tak, že sa núti rozmýšľať o budúcich stretnutiach. My sme mali tém až-až, ešte začiatkom januára sme si – koľký raz už – navzájom pripomenuli, že by sme sa už konečne mali stretnúť na dlhšie a porozprávať sa.
Vyvinul sa medzi nami zvláštny, ale hlboký vzťah. Nikdy som nezabudol na to, ako si ma 6. októbra 1979 prijal do Života Turca. Učili sme sa vzájomne; napr. klásť presné otázky, keď nám pri tvorbe novín chýbali odpovede. Mohol si mať dosť bežných ľudských dôvodov na hnev, závisť, nedôveru – voči mladému, neskúsenému, začínajúcemu novinárovi a tobôž šéfovi. Nič z toho sa nestalo. Naopak; mal som pocit, že sa Ti uľavilo. Získal si čas na svoju obľúbenú športovú novinárčinu. Viedol si športovú rubriku tak, že pravdepodobne pod Tvojím vedením nemala konkurenciu v celej slovenskej regionálnej tlači.
Mali sme spolu zvláštny vzťah. A pritom – keďže sme boli obaja systematici – nebol to lacný súzvuk pritakávačov. Často – ak nie väčšinou – si staval proti mojim návrhom a riešeniam svoje. Neprekážalo mi to, lebo som vedel, že Tebe šlo vždy o vec, a nie o bočné osobné záujmy. Dalo sa s Tebou argumentovať a sporiť, až kým sme neprišli na niečo súce. A Ty si sa sporil rád a vášnivo.
Hovorí sa, že novinári píšu históriu dneška. Viem, možno viac než ktokoľvek iný, že Ty si si pri tom písaní turčianskej histórie užil všetkého, čo novinárčina prináša. Ale vďaka nasadeniu, s ktorým si to robil, vďaka erudícii, svojim archívom, vďaka odvahe, s ktorou si máčal pero do úprimného atramentu a pichal do osích hniezd... – si si vyslúžil rešpekt a uznanie, a to nielen športovej verejnosti. Je mi malou útechou, že si sa (ako si mi sám povedal) dožil i uznania a podmienok, aké si si predstavoval a zaslúžil. Robil si to, čo si vedel najlepšie. Dnes to môže potvrdiť aj rad mladých novinárov, ktorým si bol tútorom a z ktorých sú dnes hovorcovia či redaktori celoštátnych periodík. Život Turca i Nový ŽIVOT TURCA boli T v o j e
noviny. (Verím, že Ti dali aspoň toľko ako Ty im.) Rovnako si mal rád rodné Vrútky, Martin a Turiec. Ktovie, možno si raz aj ich predstavitelia uvedomia, čo si urobil pre rozvoj športu a celého Turca a že prinajmenšom v posledných 15-20 rokoch sa v slovenskej regionálnej tlači nenájde Tebe rovnocenný športový redaktor; a aj vnútropolitických sa dá porovnávať len pár.
Snažím sa radšej spomínať viac na Tvoju srdečnosť, zábavnosť, na Tvoju obľúbenú pieseň Hledám dům holubí v Tvojom podaní, na milovaných Beatles. Na to, ako sme (vo finiši po vyše 43 hodinách práce bez minúty spánku) držali v redakcii v rukách čerstvé farebné mimoriadne číslo ŽT k 700-ročnici Martina. Na celoslovenské stretnutie redaktorov okresných novín v Martine roku 1988, ktoré si z veľkej časti organizoval. Na mnohé „Tvoje„ futbalové turnaje o pohár ŽT/NŽT, na lyžiarske preteky Malá Biela stopa Turca, na slogan NŽT = noviny, ktoré spájajú Turiec – to všetko, a mnohé iné, nieslo Tvoju pečať...
Sú ľudia, po ktorých ostane dlho prázdno. Je hlúposť, že každý je nahraditeľný. Niektorých nám tuším život berie predčasne preto, aby sme boli pokornejší pred ním a pozornejší k ľuďom. Je tu prázdno po Tebe, Igor...
Michal Beňadik

Skryť Vypnúť reklamu

Igor ma vždy vedel rozosmiať dvoma vecami. Prvou boli tie jeho vážne absurdné prirovnania a ilustračné príklady – jednoducho „mozgotrasy„. Napr. „vieš, keď pôjdem na záhradu, budem tam trhať, kopať, hrabať a čo ja viem čo – možno aj spievať trávnice, ale neponesiem tam ruský samovar!„ alebo „panebože, to je asi tak reálne, ako že si nejaký obyvateľ polárneho kruhu robí docentúru v botanike!„
Bol ako aprílové počasie – chvíľu nervózny a zazerajúci na celý svet, keď mu meškali dodávky materiálov a uzávierka už kopala do dverí – a vtedy nepoznal kľučku ani on. A zrazu bolo po uzávierke, všetko sa stihlo a on chodil s tým svojím potmehúdskym úsmevom od ucha k uchu a všetkých mal tak strašne zrazu rád...
Druhá zábavná vec bol jeho spôsob telefonovania. To sa už však časy zmenili, začala som pracovať pre mesto a tým som sa - ako vtipne zvykol hovoriť – postavila na opačnú stranu barikády... Kedykoľvek sa mi na displeji mobilu zjavilo jeho meno, v duchu som sa pousmiala, lebo som presne vedela, čo bude nasledovať. Nikdy ma nesklamal a prežúvajúc žuvačku zatiahol vždy rovnakým tónom to svoje: Katuškááááá?......Ahóój....Tu je Igor Gabaj....a ticho. Nikdy som nevydržala, kým sa sám od seba opäť ozve a povie dôvod, pre ktorý mi volá. S tým zas možno rátal on a tiež sa na tom v duchu bavil...
Igorko,
aj keď sa asi dlhšie neuvidíme,
nedá mi, nerozlúčiť
sa s Tebou vtipne.
V duchu Tvojich mozgotrasov,
skúsim to povedať len rozvitou vetou:
Ozvi sa mi, budem rada
(hádam v spojení nebo
– zem nenastane zrada.)
Moje číslo si vari pamätáš,
veď si ho vytáčal mnohokrát.
A ak si aj naň nespomenieš presne,
skús točiť čísla aspoň približné! J
Katarína Mažáriová

Igor Gabaj bol pre mňa predovšetkým výborný človek, skvelý novinár, hudobník. Prechovával som k nemu vždy úctu a rešpekt. V jeho prítomnosti som sa veľmi príjemne cítil, pretože bol úprimný, skúsený človek, ktorý prijímal život s pokorou. Poznal som ho ako človeka milujúceho hudbu, veľmi rád som s ním o muzike debatoval, ale nielen o muzike, aj o živote, práci, o ľuďoch. Bol to skvelý spoločník. Posledný rok sme spolu trávili veľa času, pretože sme pracovali na nahrávaní skladieb na jeho CD. S túžbou nahrať CD sa mi zdôveril asi pred tromi rokmi, keď sa jeho choroba prvý raz ozvala, a tak som rád ponúkol pomoc, pretože som sa tešil, že sa s ním budem môcť vidieť častejšie, tak tomu aj bolo. Často sme po nahrávaní len tak sedeli a debatovali. Veľmi sa mi páčilo, že aj napriek tomu, že to bol novinár par excelence , bol neustále skromný a milý. Igora som vlastne poznal už veľmi dávno, ešte z čias, keď hrával čaje so Šaňom Zacharidesom a kapelou Fénix. Ako mladý muzikant som sa chodil pozerať na nich, ako sa má muzika robiť. Preto som bol potom rád, že som si mohol mnohé veci s Igorom priamo predebatovať a dozvedieť sa viac o tom, ako vlastne žil, muzicíroval, skrátka tvoril. Poznal som ho ako tvorivého človeka, veľmi pracovitého. Bude mi veľmi, veľmi chýbať.
Dušan Antalík

S Igorom sme sa stretávali ako kolegovia na tlačovkám, brífingoch, kde ako každý novinár dobiehal od písacieho stola a po nich zas k nemu utekal. Až teraz si uvedomujem, ako bolo jeho vystupovanie bezchybné, na tlačovkách sa pýtal vždy trefne, vďaka nevšednému rozhľadu rýchlo a často reagoval, ale nikdy nezdržiaval, neodbočoval od témy. Rovnako profesionálne boli aj jeho produkty. Ako jeho čitateľka som obdivovala univerzálnosť, perfektne písal jemu najbližší šport, kultúru (od džezu až po divadlo), či poznámky, ktoré mi hmýrili hlavou aj pol dňa po prečítaní. Rada som mu hovorila: „Igor, ty si najlepší turčiansky novinár.„ Vždy len nahodil typický úsmev s prižmúrenými očami a nevážne odpovedal: „Ja si myslím to isté.„ Nenúteným humorom vedel odľahčiť každé naše stretnutie, telefonát, či e-mail (ten posledný som od nedele prečítala snáď stokrát). Pre mňa má v turčianskej žurnalistickej partii natrvalo miesto profíka a priateľa zároveň.
Boža Simonidesová

Igor, vedela som to, ale nebola som ešte na to pripravená...Keď som utorok držala v rukách NŽT, opakovala som si jediné slovo... nie... Ale realita je krutá....Mimovoľne sa mi myseľ vracia do mojich školských čias, keď si chodil k nám na dedinu za mojím oteckom dopisovateľom Cyrilom Baranom, vždy s tebou vkročila k nám dobrá nálada... Spomínam na Tvoje pôsobenie vo Fenixe, na dedinské zábavy a Tvoj úžasný spev... Neviem, či som Ti to niekedy povedala, že nerada tancujem a ty jediný s chalanmi z kapely si vedel na zábave vo mne rozihrať žilky. Nezabudnem, ako si mi pri každom stretnutí vyčítal, že som prestala písať, ako si sa tešil, keď začal písať môj syn... Mala som rada náhodné stretnutia s Tebou, vždy sme si mali čo povedať. Pri poslednom stretnutí, nebolo to tak dávno, si ma o niečo požiadal... A ja som Ti sľúbila, že to určite vybavím... Už som to nestihla... Možno som podcenila silu okamihu a odsunula som to na neskôr... Prepáč Igor, už to nenapravím, ale Tvoje telefónne číslo v mojom mobile uložené medzi priateľmi tam zostane navždy... tak ako aj Ty v mojich spomienkach...
Anna Thomková – Baranová

Každý ho vnímal ako športového redaktora. Kto ho však poznal bližšie, vie, že Igor bol lovek „pre každú tému“. Mne sa spomienky na neho spájajú so zanietenými diskusiami na tému literatúry, Matice slovenskej i Slovenskej národnej knižnice, hudby, ba kultúry ako takej všeobecne. A vybavuje sa mi aj ako rozpráva „z chuti“. Obasné redakné posedenia sa neobišli bez jeho od srdca rozprávaných príbehov, spomienok, zážitkov - vtedy nemal nikto z nás šancu, ale ani na odchod. Radi sme ho poúvali, sem-tam pridali nieo zo svojho… Bývali to pohodové chvíle s lovekom, ktorému chutil život i všetko dobré aj zlé, o k nemu neraz bez nášho priinenia patrilo. Igor bol známy aj svojou výbušnosou a náladovosou. Bez toho by však jeho obraz, vybavovaný so zavretými oami, nebol úplný. Tak ako k nemu neodmyslitene patrila malá diplomatka s dôležitosou nosená pod pazuchou, dotvárajúca jeho celkový imidž. Patrila k nemu aj schopnos poúva druhých, by „bútavou vbou“. utujem, že málokedy som mu takto mohla poslúži ja. Asi o to ani nestál. Urite by nestál ani o žiadny chválospev. Je nespravodlivé, že nedokonil rozrobenú prácu, že tu nenechal odkaz o a ako. Ve komu by napadlo robi s ním rozhovor a pýta sa ho na osobné posolstvá v takom veku… Ke mu už nemôžem poveda: „ahoj, Igor“, tak nech zaletí za ním aspo moje vzdialené dovidenia!
Zuzka Bukovská

Za posledné dva mesiace som sa musel rozlúčiť s toľkými známymi, kolegami, kamarátmi a príbuznými, že ich nezrátam ani na prstoch jednej ruky. Bojím sa, že si na to pomaly začnem zvykať. Boli to odchody avizované, ale aj veľmi rýchle. Tie druhé ma zasiahli oveľa silnejšie. Tvoj odchod, milý Igor, patril k nim.
Priateľský, prístupný, niekedy trochu sarkastický, človek s normálnymi ľudskými vlastnosťami. V práci ozajstný profesionál. Nikdy som si od neho nemusel pýtať článok na autorizáciu. Vedel som, že tam bude len to, čo som povedal, stopercentné spoľahnutie, že neprehodí ani slovíčko, aby to náhodou nezmenilo zmysel textu.
Pred nedávnom sme robili rozhovor o mojom účinkovaní v „Maľovanom na skle„ v Bratislave. Asi hodinový rozhovor si Igor nahral na diktafón s poznámkou: „ To je také dobré, že to dám všetko na papier bez úpravy.„ Doma mi potom vŕtalo v hlave, že to a to som mohol lepšie povedať, ináč, na niečo som zabudol, atď... no, čo už. Ale na druhý deň prišiel zas. „Prepáč Fero, podarilo sa mi to všetko zmazať.„ A tak som nahrával znova aj so spomínanými úpravami a doplnkami. Aké bolo moje prekvapenie, keď v interview v novinách boli použité časti z prvého aj z druhého nahrávania. Nedalo mi a zavolal som mu nech mi to vysvetlí. „Ale vieš, to je taký novinársky gríf, pri prvom stretnutí býva človek trochu zviazaný, snaží sa hovoriť pekne, uhladene a druhýkrát je otvorenejší, bezprostrednejší, uvolnenejší. Ja som spokojný, mám z čoho vyberať, ty si spokojný, že si tam povedal všetko, čo si chcel a čitateľ je spokojný, lebo sa dozvedel veľa zaujímavého.„
V divadle sa zvykne pri poslednej rozlúčke tlieskať. Milý Igor, za Tvoj záujem o divadelné dianie, za profesionalitu a ľudskosť, Ti za nás, martinských divadelníkov, posielam veľký aplauz.
Fero Výrostko


Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  3. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  4. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  5. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  6. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  8. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  9. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  10. Zelená Bratislava
  1. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  2. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  3. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  4. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  5. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  6. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  7. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  8. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  9. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  10. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 18 329
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 13 439
  3. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 13 248
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 163
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 179
  6. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 11 470
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 10 791
  8. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 920
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 766
  10. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 9 742
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Lekár z martinského infekčného: Koronavírus je zákerný, ubližuje slabším

S Martinom Babušíkom, lekárom Infekčnej kliniky a cestovnej medicíny Univerzitnej nemocnice Martin, sme sa rozprávali o chorobe, ktorá hýbe celým Slovenskom. Koronavírus podľa neho mnohí ustoja aj bez príznakov, no pre nemálo ľudí má aj fatálne následky. A na tých musíme myslieť.

 Martin Babušík, vedúci lekár na jednotke intenzívnej starostlivosti 
Kliniky infektológie a cestovnej medicíny v Univerzitnej nemocnici Martin.

Vo Veľkom Čepčíne mali pilné leto

Tešia sa novým priestorom.

vo Veľkom Čepčíne zrekonštruovali aj obecný dom.
Od soboty 24. októbra do nedele 1. novembra bude na celom Slovensku platiť zákaz vychádzania s výnimkou ciest na testovanie, do práce a zabezpečenia nevyhnutných potrieb či pobytu v prírode v okrese bydliska.
Predlžujeme akciu o 24h

Ak nemôžete za novinami, noviny prídu k vám. Dnes to máte s 50% zľavou na celý rok

Akcia platí pre nových aj existujúcich predplatiteľov, ktorí si ho predĺžia.

Táto akcia platí len 24 hodín a nebude sa opakovať.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Koronavírus na Orave: V piatok zachytili takmer 1 700 pozitívnych (minúta po minúte)

Na Orave sa začala pilotná časť celoplošného testovania na Covid-19.

Na Liptove pribudol v piatok dosiaľ najvyšší počet infikovaných

Situácia sa začína zhoršovať už aj v okrese Ružomberok.

TMR zatvára strediská Jasná a Vysoké Tatry

V prípade priaznivého vývoja situácie na Slovensku by mohli znova otvoriť 6. novembra.

Už ste čítali?