Určite sa vám v nedávnej minulosti stalo, že ste počas cesty do práce či do školy začuli rozhovor dvoch ľudí, ktorí sa stretli zrejme po dlhšom čase. Ich komunikácia začala vetou: „No ako? Rozprávaj a preháňaj!„
Takže si zoberiem inšpiráciu a budem preháňať. Chcela som vám vykresliť to, čo sa každý deň odohráva v našej škole. Jej dizajn nie je práve podľa najnovších architektonických trendov, ale myslím, že postačujúco spĺňa naše náročné požiadavky na vzdelanie. Ale nechajme to, rozpadávajúca sa strecha a popukaná omietka predsa nezastaví našu neukojiteľnú chuť po informáciách.
Nikdy totiž nezabudnem na môj prvý krok do tejto inštitúcie, vtedy ešte netušiac, čo ma tam čaká. Pár chaotických dní o chvíľu vystriedalo akési napätie a zvedavosť, ako nasledujúce štyri roky ovplyvnia môj život. Úprimne vám môžem povedať, že ich ovplyvnil priam nad moje očakávania. Po pár týždňoch som sa aj s mojimi novými súputnikmi zaradila do malej komunity. Samozrejme, že každý z nás musel prejsť vstupným testom – pasovacím, je to zvyk, ktorým starší žiaci privítajú medzi sebou nových prvákov. No omnoho podstatnejšia bola otázka, či spĺňame požiadavky, ktoré staršia elita považovala za najdôležitejšie . Na vysvetlenie stačí pár slov – každý nový študent musí mať zmysel pre humor, odvahu, značnú dávku lenivosti, ale aj priebojnosti. Vtedy úplne odlišní jedinci splynú do silného kolektívu, ktorého nenahraditeľnou súčasťou je aj vedenie školy a profesorský zbor.
Naši profesori robia túto prácu z toho dôvodu, že sami ešte nevyrástli a cítia sa v našej pubertálnej spoločnosti ako ryby vo vode. Aj keď sa to nezdá, vychádzame spolu dobre.
Niekedy ich ostré slová vnímame ako zradu, inokedy ako únavný monológ. V skutočnosti je to iba ich snaha ukázať nám, čo je život a snažia sa nás drobnými prekážkami, ktoré nám kladú pod nohy, pripraviť naň. Väčšinou sú priateľskí, vtipní a nápomocní, môžete sa im s mnohým zveriť, no aj oni sú len ľudia a mávajú svoje dni. Vtedy je lepšie ich nechať na pokoji, lebo sú namosúrení a skúpi na slovo. V tomto prípade platí príslovie: „Nedráždi tigra bosou nohou.„
No našťastie sa to nestáva často a namiesto kriku oveľa častejšie začujete smiech či hudbu. Počas prestávok sa snažíme odreagovať nezáväznou konverzáciou či popíjaním kávy z bufetu (nenahraditeľná súčasť školy). Naša škola nie je veľmi známa medzi širokou verejnosťou, ale máme sa čím pochváliť. Mnohí z nás sa venujú rôznej záujmovej činnosti, či už v oblasti športu, vzdelania, alebo pomoci prírode. Koniec koncov sme budúca inteligencia. Jedným z najdôležitejších prostriedkov potrebných pre vzdelávanie je technické vybavenie. Nie je ideálne, ale ja som optimista a viem, že by mohlo byť aj horšie. Vlastníme niekoľko počítačov, pár mikroskopov, zopár presných aj menej presných máp. Každý predmet má vyhradenú vlastnú učebňu, kde sa väčšinou nachádza počítač alebo televízor s videom. Samozrejme, nebudem tu menovať každý kúsok horniny či elektrónky z labáku. Čo však každý z nás pokladá za chybu, je absencia telocvične, ktorá už síce má svoje základy hlboko v zemi pár rokov, no stále nie je dosť financií na to, aby sa jej múry vytiahli aspoň pár centimetrov nad zem.
Nuž, to je len krátky úryvok z knihy o našej škole. Nech už vyzerá akokoľvek táto zašednutá budova, jej obsah zložený zo študentov a profesorov ostane navždy v mojom srdci. Niet sa čomu čudovať, prežila som tu veľa dobrého a v každom kúsku tejto školy je aj kúsok môjho života.
Autor: Nina Sviteková