Zuzana Zemková nepretekala len pre víťazstvá, ale aj pre potešenie
dióna pod Hostihorou začne o pár rokov neskôr písať rekordné zápisy do análov aj vtedy iba 7-ročná Zuzana Zemková.
„So Zuzanou sme začali trénovať roku 1983,„ spomína Pavel Slouka – jej prvý tréner. „Prešla k nám z vytrvalostných behov. Vzali sme si ju aj s Ivanou Brozmanovou a Aďou Šebestovou. Vtedy sme vlastne spoločne s Vladimírom Devátym položili základy ženskej chodeckej disciplíny v Martine.„
Tvrdým drilom za úspechom
Zuzana sa za slobodna volala Kupčoková a trénerom sa páčilo, lebo nebola žiadnou fiflenou, nemala maniere a tréningovú záťaž zvládala v pohode, a to bolo na dievča v jej veku veľmi vzácne. Neprekážalo jej počasie, hodiny strávené na ovále štadióna, ani tvrdá všestranná príprava. Všetko brala ako fakt, že takto, tvrdým drilom, sa kráča za úspechom. Len drinou a drinou sa prepracovala medzi najlepšie pretekárky. Napriek tomu, popri športe, patrila v Strednom odbornom učilišti strojárskom v Martine k najlepším žiačkam a aj tu ju mohli dávať pedagógovia za vzor. Z tohto jej školského obdobia sme nalistovali v jej pamätníčku tieto verše: Ja som bežec veľký pán, Zuza Kupčokovie sa volám, behám, lietam, poletujem, rekordy tak naťahujem. Na stopkách ručičky skáču, žiadne drogy mi v krvi nedokážu.
„Vážila som si všetkých trénerov, ktorí, hoci ako amatéri, dokázali odvádzať dobrú robotu,„ spomína Zuzana Zemková. „Boli už poväčšine otcami a starali sa o rodiny, takže určite nežili bez problémov, ale keď prišli za nami do kabíny, boli to milí, rozhľadení ľudia, ktorí nám žičili iba samé úspechy. Mnohí ani nemali špeciálne trénerské vzdelanie, ale, ako sa hovorí vlak im neunikal v moderných tréningových metódach.„
Otvorila dvere do Európy
Svedčia o tom aj niektoré výsledky na medzinárodnom poli, ktoré dosiahla Zuzana už pod vedením Pavla Zemka. Spočiatku sa presadila na halových pretekoch. Na Majstrovstvách Európy v Glasgowe skončila v chôdzi na 3 km časom 13:10,85 na 10. mieste, neskôr na Majstrovstvách Európy v Seville obsadila dokonca 8. priečku, keď dosiahla čas 12:59,85. V oboch pretekoch zvíťazila Nemka Beata Andersonová a prekonala svetový rekord. Medzitým sa Zuzana stala majsterkou Československa v chôdzi na 10 km.
„Pôvodne sme s Glasgowom nepočítali,„ spomína, „došlo k tomu tak, že sme sa rýchlo preorientovali na halu a keď som pred majstrovstvami zvíťazila nad úradujúcou majsterkou Československa Danou Vavřačovou, tak sa mi otvorili dvere do reprezentácie. V tom období som trénovala šesť dní v týždni dvojfázovo, čo predstavovalo do mesiaca takmer 200 hodín tréningu a stovky kilometrov v nohách.„
Desiate miesto v Glasgowe bolo jej prvé vysvedčenie za námahu. Bol to deň, keď si zmerala sily s kompletnou svetovou konkurenciou. Chcela aj s priateľkami v družstve dokázať, že aj ženy sa môžu výkonnostne vyrovnať mužom. Napriek tomu, že sa preteky konali v úmornej horúčave, dosahovali sa adekvátne časy, nevynímajúc víťazku Irinu Strachovovú, pretekárku z niekdajšieho ZSSR. V Seville predviedla Zuzana vyspelý taktický výkon. Nedala sa strhnúť prílišným tempom, na ktoré súperky doplatili diskvalifikáciou, dosiahla čas 13:06,89 a ako jediná z družstva si vybojovala finálovú účasť na 3 km.
Bez červených terčíkov
Rozhodcovia nasadili prísny trend a červené terčíky v ich rukách zmarili nádeje ostatných československých pretekárok. Tesne pred Sevillou absolvovala halové majstrovstvá republiky v Prahe, kde dosiahla čas 13:06,7 – skončila druhá za Holpuchovou, pred svojou kolegyňou Ivanou Brozmanovou, ktorá už vtedy reprezentovala Sláviu PF Banská Bystrica.
Keď spomíname červené terčíky, ktoré znamenajú pre pretekára stop, musíme ju pochváliť, že za aktívnej kariéry ju rozhodcovia ani raz nediskvalifikovali. Hoci bola bojovníčkou na pohľadanie, vždy si ctila čistý štýl, a tak všetky preteky dokončila. Nás zaujímalo, aký má názor na doping, ktorý sa v ostatných rokoch tak veľmi rozšíril. „Nikdy som neužila zakázané podporné látky, nepotrebovala som si takým spôsobom zvyšovať výkonnosť. Ak človek na to má, nech to dokáže férovým spôsobom. Držala som sa zásady, že pokiaľ budem poriadne trénovať, stupne víťazov mi budú čoraz bližšie.„
Nie všetko išlo ako po masle. Na Svetovú univerziádu v americkom Bufalle, ktorá bola
v roku 1993, hoci skončila na veľmi cennom 5. mieste, nerada spomína. Prečo? „Aj pre mňa osobne bola sklamaním, síce nie po pretekárskej stránke, ale po spoločenskej. Usporiadatelia menili termíny štartov, 15 našich účastníkov nemalo kde spať. Neviem, ako sa vtedy mohlo stať, že Igora Kováča vo finálovom behu na 110 m prekážok klasifikovali na 8. mieste, keď ani neštartoval kvôli viróze a deň pred týmto finále mal teplotu 39,4 oC„, spomína.
Zuzana Zemková rada chodila aj na Záhorácku dvadsiatku v Borskom Mikuláši. Pri prvom štarte skončila na 5. mieste. Bol to vlastne úvod jej kariéry. Pravdou ale je, že pre Zuzku neboli vždy trate posypané iba kvetmi, niekedy aj cítila slzu na krajíčku, ale život prináša aj takéto chvíle. Na tie sa čoskoro zabúda a našťastie tie príjemnejšie zostávajú vryté v pamätí.
Ako ušla Barcelona
Nezabudne ani na štart v Olomouci 1992, keď pred Olympijskými hrami v Barcelone utvorila slovenský rekord 44:54, ktorý len vlani prekonala Zuzana Malíková. Mal už poriadne dlhú bradu, ale iba potvrdil vtedajšiu výkonnosť Zuzany Zemkovej. Olympijský limit splnila dokonca dvakrát. Zlepšila československý rekord, získala titul majsterky republiky. V ten rok vôbec nenašla premožiteľku. Iróniou zostáva, že jedno dievča splnilo limit v skoku do výšky na školských majstrovstvách a jej to stačilo na účasť v Barcelóne. Vraj to bolo na základe odporúčania Československej atletickej únie a Zemková zostala doma a barcelonskú olympiádu sledovala iba z televíznych prenosov. Pritom jej čas, ktorý dosiahla v Olomouci by bol stačil na prvú polovicu svetových pretekárok.
Martinčanku Zuzanu Zemkovú sme nedávno navštívili na sídlisku v Záturčí. Má syna Pavla, piataka, nádejného hokejistu, ktorého vôbec nechcela nútiť, aby ju nasledoval v chodeckých šľapajach. Zatiaľ ho rýchly a tvrdý šport baví. Dcéra Petra je ešte maličká, dvojročná, ale tiež pohybovo nadaná, jej budúci, možno tiež športový vývoj ukáže čas. Z rozhovoru s bývalou skvelou športovkyňou sme sa dozvedeli, že vôbec nebanuje, že zostala pri chôdzi, hoci poškuľovala aj po volejbale, či fitnesse. Ak je tento šport niečo vzal, určite jej oveľa viac dal. Pri chôdzi sa mnohému priučila, spoznala veľa zaujímavých ľudí i miest. Jej najväčším zážitkom určite, okrem tých športových, bol pohľad na Niagarské vodopády.
Autor: Miroslav Ruttkay