Ján Špirko sa považuje za amatéra, ktorý od nikoho neodkukáva a nepotrebuje žiadnu radu. Maľuje predovšetkým to, čo sa páči jemu. Hovorí, že so svojím nadaním v rodine nie je sám. O rok starší brat Pavol ako profesionálny maliar žije vo Zvolene a momentálne vyšíva. Sklony k výtvarnému umeniu v sebe objavil v nezvyčajnom čase a na nezvyčajnom mieste - počas Povstania ako partizán niekde v úkryte. Utekajúce kone z Turčianskej Štiavničky nazval optimisticky a prorocky Slnko vychodí a boli prapredkom všetkých ostatných, ktoré potom pustil a stále púšťa z rúk. „Keby som to dohromady spočítal, tak by som zistil, že som toho namaľoval dosť,„ povedal zo žartu 80-ročný maliar - amatér. Presné číslo však naozaj nevie. Mnohé obrazy maľoval na objednávku, niektoré podaroval, porozdával a speňažil, aby mal z čoho kupovať farby. Aj päť detí bolo treba z niečoho živiť... Počas Povstania toho veľa nevzniklo. Asi len tento jediný. Teda, ak nebudeme počítať nedokončený obraz, na ktorý natrafil v akomsi dome, kam sa s partizánmi ukryl a najedol. Povstaleckú tematiku oživil dávno po vojne, keď sa dostal z rakúskeho zajatia. Tam postrelený do boku prežil choleru a mnohé choroby, ktoré si odniesol do budúcnosti. Sťažovali mu život, no uľahčoval si ho maľovaním.
Oficiálnym zamestnaním amatérskeho maliara Jána Špirku bol post vedúceho finančného útvaru na Oravskej priehrade, odkiaľ ho v roku 1953 prevelili na priehradu do Krpelian. Keď už túto prácu pre chorobu nemohol vykonávať, živil sa ako chatár, kvôli čomu má vrelý vzťah k prírode - i k tej z jeho obrazov. Z Krpelian mu učarovali staré kompy, ktoré síce už dávno nepremávajú, ale maľoval ich na objednávku aj nedávno. Spomienka na pretekajúci Váh cez dedinu visí aj v sobášnej sieni na obecnom úrade (na snímke). Popri Krpeľanoch štetcom a olejovými farbami zobrazoval aj Sklabinský zámok v rôznych časových etapách.
„Fušky„ mu nosil aj syn z Čiech, ktorý pracoval v bani. Boli to zväčša nahé ženy, ktoré odkresľoval z donesených fotiek. Na mnohých obrazoch sú tváre jeho známych a rodinných príslušníkov. Nedávno pracoval na portréte dcérinej svokry, ktorá zomrela, a chcel ju pre spomienku zvečniť pre jej pozostalého manžela. Doma v horárni, kde má aj ateliér, má uložených pár plátien s tvárou svojej dcéry, ktorú zrazil vlak. Viackrát sa už pokúšal zdokonaliť jej podobu, no doposiaľ s výsledkom nie je spokojný a na portréte stále pracuje. Raz sa dal tiež do maľovania synovej priateľky. No keď sa s ňou rozišiel, jej tvár rozmazal. „Som úplne obyčajný človek, ktorý reaguje na podnety zvonku. A tak sa potom správam aj k svojim dielam,„ zasmial sa.
Ján Špirko je rodák z Turčianskej Štiavničky, kde chcel umiestniť aj svoju prvú výstavu. Záujem zatiaľ veľký nebol... Berie to však s humorom - ako všetko na tomto svete: „Odišiel som odtiaľ, tak sa na mňa vykašľali.„