Článok pokračuje pod video reklamou
Nevedel však ako na to. V istom denníku vyšiel článok o košikárovi z Malých Uheriec pri Partizánskom. Získal si jeho adresu a bol ho navštíviť. Spriatelili sa a pán Gallo sa stal jeho učňom. Naučil sa, kedy prúty zbierať, šúpať, ako ich opracovať, aké techniky použiť. Prešlo 18 rokov a 83-ročný P. Gallo splietol bielizníky, tácne, podnosy na kávu a tie najrôznejšie košíky. A dostal sa tiež k niečomu náročnejšiemu - ku kreslám. Je toho veľa. Našťastie, popri Váhu rastie preňho vŕby dosť... V septembri prúty z nej pozbiera, potom uvarí, zlúpe. A napokon sa dá do práce. Pletie pre obchodníkov i pre obyčajných ľudí. Peniaze z tohto remesla však nemá. Iba ak radosť. Dá sa povedať, že mu za výrobky z prútov platia vatikánskou menou: Pánboh zaplať. „Keď vidím jednoduchého človeka, pýtam si smiešne nízku cenu. Niekedy to zachádza aj do takých situácií, že mrštia nosom a poviem im, nech mi dajú toľko, koľko majú. Niektorí si však moju prácu cenia. Z opletenia detského kočíka mala nastávajúca stará mama takú radosť, že mi dala peňazí aj navyše,„ povedal košikár.
Aj prútený kvetináč na suché kvety, ktoré má doma speváčka Marcela Laiferová, pochádza z prútia vŕby pri Váhu. Keď bola počas predvolebnej kampane v Krpeľanoch spievať, starosta si lámal hlavu nad tým, čo jej podarovať. Pavol Gallo to vyriešil. „Bola veľmi rada, vybozkávala ma so slovami, že akurát sa jej hodí do obývačky,„ usmieval sa P. Gallo. Fragment slovenskej remeselnej výroby uchováva vo svojom americkom príbytku aj príbuzná pána Galla, ktorá ho bola navštíviť. „Keby si mi dal niečo zo zlata, tak si to tak necením ako tento košík,„ povedala dojato takmer s plačom, keď jej daroval niečo na pamiatku. Rád venuje svoje prútené výrobky, ktoré sú prejavom jeho vďaky. Na oboch stranách potom vidno radosť.
