ca 1880. Pravda je však iná, menej prozaická...
Všetko je to ako dlhý, nikdy nekončiaci maratón. Začína sa to predvianočnými nákupmi, vtedy dáme našim peňaženkám trochu voľnosti a značne ich odľahčíme. Akoby toho nebolo dosť, prejde pár dní a máme tu divoké povianočné výpredaje. Na zostatok na účte nehľadíme, lebo ide o jedinečnú šancu nakúpiť všetko to, čo vonkoncom nepotrebujeme a o čo je mnohokrát škoda len zakopnúť. Značne vyčerpaní sa potom vraciame do skutočného sveta a postupne si uvedomujeme, koľko hlúpostí sme schopní kúpiť len preto, že pri nich žiari nápis „- 50 %„. Šedú realitu narúša potom okatým spôsobom Valentín. Vstupuje do tých chladných dní a pripomína nám čaro lásky a mágiu obdarúvania. Gýčové, jasno červené srdcia sa na nás tlačia zo všetkých strán a my opäť podliehame. Miestami počuť odpor ako symbol antiamerikanizmu. Prehliadli sme tie marketingové stratégie a vieme, ako svätý Valentín pomáha obchodníkom. Teší nás však, že narúša február, plný zúfalstva, depresie a chrípok. A teraz prichádza marec – (vraj) mesiac knihy. Nesie v sebe zľavy, výpredaje, odpúšťanie (pokút v knižniciach)... Nie je však už natoľko markantný, ako predošlé sviatky.
Len obchod?
Ako som už úvodom spomenul, začiatok tohto príjemného sviatku kníh nie je práve prozaický. Nesúvisí s Matejom Hrebendom, ani s iným významným slovenským literátom. Nadnesene môžeme tvrdiť, že išlo o istú formu marketingu, hoci za „socíku„ sa o marketingu veľmi nedalo hovoriť. Mesiac knihy bol totiž vyhlásený v roku 1955 a motívom bola snaha o propagáciu knihy a udržanie záujmu o literatúru. Dohodlo sa na ňom Ministerstvo kultúry, Zväz československých spisovateľov, nakladateľstvá, knižný obchod, masové organizácie, obzvlášť zástupcovia Revolučného odborového hnutia, Československého zväzu mládeže a Zväzu československo-sovietskeho priateľstva. Hlavnou úlohou v prvom roku bolo účinne pomáhať v tom: „...aby kniha prenikla do všetkých končín vlasti, stala sa potrebou denného života všetkých občanov, obzvlášť mládeže, a plnila tak v širšej miere svoje ideové výchovné poslanie.„ Aspoň takto to uviedol časopis Čtenář vo svojom treťom čísle v roku 1955. V rámci nostalgie z neho budem ešte trochu citovať: „Druhou úlohou je propagáciou a šírením literatúry lepšie pomáhať riešiť hospodárske otázky, zvlášť na dedine, to znamená dostať odbornú knihu do rúk robotníkov a v prípravách na oslavy 10. výročia oslobodenia ČSR Sovietskou armádou posilňovať obranyschopnosť obyvateľstva. Ďalšou úlohou je pomáhať v šírení vedeckého svetového názoru a účinnejšie propagovať politickú literatúru, obzvlášť spisy klasikov marxizmu-leninizmu a Klementa Gottwalda.„
Verím, že pre mnohých je takýto zmysel mesiaca kníh vzdialený. Prešlo päťdesiatjeden rokov z pôvodného „Marca„ ostalo už len torzo.
Profesorka slovenského jazyka na gymnáziu Jozefa Lettricha Jana Šuchová si na marec spomína takto: „Viem, že vtedy boli vždy zľavy na knihy a robievali sme v škole nástenku.„ Podobne si naň spomína aj profesorka Monika Kucháriková: „Vždy som to brala ako hotovú vec a myslím, že sme vtedy viacej čítali.„ V súčasnosti sa vplyv tohto sviatku prejavuje aj na návštevnosti knižníc. Potvrdila nám to knihovníčka v pobočke Turčianskej knižnice na gymnáziu Jozefa Lettricha pani Salíniová: „Myslím si, že knižnica má množstvo čitateľov, hoci v marci ten počet trochu narastá. Je to však najmä preto, že majú možnosť vrátiť knihy bez pokuty a dokonca si môžu zadarmo vybaviť členstvo, ktoré platí jeden rok.„
Knihy a súčasnosť
„Kniha je prameň vedomostí, hlavná a najmocnejšia zbraň socialistickej kultúry.„ tak teda autor článku z časopisu Čtenář citoval Maxima Gorkého. Dáte mi hádam za pravdu, že dnes je literatúra vnímaná úplne inak. Vyzerá to tak, že kniha stratila svoje výsadné postavenie ako zdroj vedomostí.
V mnohom ju nahradili iné papierové a elektronické médiá. Nesporne v oblasti encyklopedických, výkladových či prekladových slovníkov nemá vôbec zmysel porovnávať knihy s interaktívnymi médiami, zvlášť s internetom.
Napriek tomu je kniha nenahraditeľná v ostatných vyššie nevymenovaných žánroch. Nenahraditeľná je už v procese poznávania, teda učenia. Nikto sa asi nebude prieť
o tom, že čítanie kníh súvisí nielen
s emocionálnym vývojom jedinca, ale najmä s vývojom jeho jazykových schopností, so schopnosťou celistvo formulovať svoje myšlienky, utvárať si a interpretovať názory.
Je však nesporné, že čítanosť kníh je nízka. „Z pohľadu učiteľa som sklamaná, nejde však len o mládež, ale o celú spoločnosť. Beriem to však ako fakt, lebo to, čo v súčasnosti nahrádza knihy, má podstatne väčšiu silu. Ľudia sa tak čítaniu vzďaľujú,„ tvrdí M. Kucháriková. Podobný názor má aj J. Šuchová: „Vzťahuje sa to najmä k dostupnosti k informáciám. Ľudia v minulosti nemali toľko možností a väčšinu informácií čerpali z kníh. Dnes už má doma veľa ľudí DVD, môže vidieť každý film, k tomu ešte počítače...„ Aj M. Kucháriková súhlasí s tým, že väčšinu informácií čerpala z kníh: „Keď sme robili referáty, bolo normálne mať okolo seba päť, šesť kníh. Dnes si ľudia jednoducho otvoria internetovú stránku a bez rozmyslu preberajú informácie.„
Vo februári vyhodnotilo Literárne informačné centrum a Kultúrne observatórium Národného osvetového centra 2005 na vzorke 1 500 respondentov výskum Čítanie 2005, ktorý zmapoval kultúrny profil detského čitateľa. Ľubica Suballyová v záverečnej správe LIC uvádza, že: „...i keď v osemdesiatych rokoch patrilo čítanie medzi najhlavnejšie voľnočasové aktivity detí a dnes sa odsúva na piate až siedme miesto
v ich záujmoch, je nemožné akékoľvek zjednodušené porovnávanie. Celkom podstatne sa odlišuje komunikačná situácia generácie dnešných detí s porovnaním detstva ich rodičov. Výskum poukázal na relatívne vysokú intenzitu venovania sa čitateľským aktivitám rôznych druhov a typov textov, a to aj na rôznorodých nosičoch. Významne sa teda mení typológia a štruktúra čítania.„
Čítaniu konkuruje predovšetkým televízia a počítač. Napriek tomu polovica detí vo voľnom čase číta a deti na vidieku chodia aj do knižníc. Sociológovia a experti, ktorí realizovali výskum na základných školách, zistili, že pribúda detí, čo rady čítajú, ale aj tých, čo nemajú
o čítanie záujem. Pavol Rankov z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského konštatuje: „Prechodná skupina je čím ďalej tým menšia a situácia sa polarizuje.„ Deti vyhľadávajú v literatúre predovšetkým zaujímavosti. „Na poznávanie a získavanie nových informácií prekvapujúco číta až 92 percent detí,„ hovorí Rankov.
V celej slovenskej populácii má v domácnosti viac ako dvesto kníh 11 percent rodín. Deti, ktoré majú doma viac kníh, viac čítajú a aj nav-
števujú knižnice. Najmenej raz za týždeň si požičiava knihy z knižníc 24 percent štvrtákov, z ktorých väčšina vyrastá v dedinskom prostredí. Podľa Rankova je to absurdná situácia, lebo mestských knižníc je viac, sú väčšie a robia aj viac propagačných akcií. Spolu však do knižníc nechodí 30 percent detí.
„V tejto pobočke sa číta dosť. Keby som mala viac finančných prostriedkov na nákup kníh, tak možno čítajú deti aj viacej. Niekedy mám problém uspokojiť decká a s väčším balíkom peňazí by bol aj väčší záujem,„ prezradila nám pani Salíniová.
Medzi mladými sú v súčasnosti obľúbené knihy ako Harry Potter, Pán prsteňov, Da Vinciho kód, určite sú obľúbené aj dobrodružné a detektívne príbehy. Takmer vôbec sa nečíta poézia a z povinnej literatúry si mladí tiež príliš nevyberajú, hoci mnohé diela sú na úrovni napríklad aj Da Vinciho kódu. Tým, že to nečítajú, nevedia to ani porovnať, a chýba im aj veľa informácií o pozadí príbehov,„ zhodujú sa profesorky gymnázia.
Povinnej literatúre sa mladí vyhýbajú vraj preto, že je pre nich málo zrozumiteľná a starším autorom vôbec nerozumejú, možno aj preto, že sa ich to nedotýka. „Mládež má iné problémy, povinnosti a starosti, a čítanie je pre nich nepríťažlivé už len preto, že je povinné a nevedia si z neho vziať to, čo si z neho brala napríklad staršia generácia. Hoci literatúra po štyridsiatom piatom je príťažlivejšia,„ tvrdí profesorka M. Kucháriková.
Mesiac internetu?
Marec – mesiac knihy dnes už nie je taký silný, že by sme v školách robili nástenky. Nestretávame sa na námestiach s knihou v ruke a nediskutujeme o najväčších literárnych počinoch minulého roka a o udelenej Nobelovej cene za literatúru. Nevyrážame ani na masové nákupy kníh, hoci sa nám núkajú príťažlivé zľavy. Aj napriek tomu je tento sviatok kníh dôležitý. Dosť ma teda zarazilo, že v Čechách sa tohto sviatku zbavili a prijali nový. Od roku 1998 je u našich „českých bratov„ marec mesiacom internetu Jeho cieľom bolo: „...podporenie informovanosti laickej, ale aj odbornej verejnosti o možnostiach, výhodách a perspektívach internetu ako prostriedku modernej komunikácie, zábavy a obchodu.„ Bola by teraz možno vhodná úvaha o tom, či by sme nemali k podobnému kroku pristúpiť aj my. Internet je v súčasnej spoločnosti nevyhnutný, ale som zástancom toho, aby sa knihám ich sviatok zachoval. Informatizácia spoločnosti je totiž podľa môjho názoru na najlepšej ceste a knihy si tento sviatok právom zaslúžia.
Takže zbytočne nevymýšľajme a radšej sa tento mesiac pristavme a prečítajme si knihu, na ktorú sa už dlhšie chystáme, hoci sme si nedokázali nájsť čas. Lebo kedy, ak nie práve teraz, v marci...?
Autor: Struhárik Filip
