Článok pokračuje pod video reklamou
Už roky sprevádza Karol, martinský novodobý žobrák, kroky ľudí na pešej zóne, pred nemocnicou či v podchode, ale aj inde v centre mesta, svojím spevom a hrou na harmoniku. Dá sa povedať, že je to v istom slova zmysle martinská „celebrita„. Karol je jednoznačne najznámejší Martinčan, ktorého každý pozná.
Vypočuť si jeho životný príbeh, sme sa vydali k jeho matke Zuzane. Karolova rodina žije vo svojráznom prostredí rómskej štvrte. Aj oni sú Rómovia, ale sami sa radia k tým slušnejším. Po krátkom zoznámení sme sa presunuli do obývačky za okrúhly stôl. Najskôr pani Zuzana mávla rukou nad Karolovým talentom, no potom sa trochu rozhovorila. „Keď sa Karol narodil, vážil len 1,9 kg a mal šarlach
na srdiečku.
Lekári mu predpovedali, že v sedemnástich rokoch zomrie,„ s trpkým úsmevom povie. Ako sme sa dozvedeli, Karol spieval už ako malý v škole a deti mu za to dávali desiaty. Možno ho to podnietilo k tomu, aby v tom pokračoval až dodnes, aj keď na vyspievané peniaze nie je odkázaný. Je nesvojprávny – jeho intelekt je na úrovni sedemročného chlapca, nuž peniaze zo Sociálnej poisťovne zaňho preberá mama.
Z peňazí, ktoré mu ľudia hádžu do škatule, si 44-ročný Karol vraj kúpi sladkú vodu, cigarety a hlavne veľa sladkostí, o ktoré sa podelí s ostatnými deťmi v domácnosti. Zo všetkého najradšej má Vianoce a vianočný stromček. Ozdobuje si ho sám a, vraj, nikto si zo stromčeka nemôže zobrať sladkosť bez jeho povolenia. „Ešte keď môj muž žil, sa stalo, že keď sme stromček odzdobili, Karol ho doniesol spod okna ešte trikrát, tak veľmi sa mu páčil,„ so smiechom prezrádza mama. Atmosféra Vianoc mu azda navodzuje pocit pohody v rodinnom kruhu. Má ešte štyroch súrodencov, ale odlúčenie znáša veľmi zle, najmä od matky. Po tom, čo bol tri roky v Haliči - v Ústave pre mentálne postihnutých, mala pani Zuzana veľký problém dostať ho do ďalšieho ústavu v Smrečanoch. Momentálne plánujú dať ho opäť do Smrečian, bude to však ešte o čosi ťažšie. Karol na matke doslova visí. Keď ho boli pozrieť v Haliči, len čo ju zbadal, pustil sa do žalostného plaču a prosil ju, aby ho zobrali domov.
Zvláštnou potrebou tohto „speváka„ sú každý mesiac nové topánky. Tie pri svojom koníčku totiž úplne zoderie. Niet sa čo čudovať, spievať chodieva takmer každý deň okolo obeda a vracia sa okolo tretej alebo štvrtej poobede.
