- Nebojte sa, pani. Falko mu neublíži, - prihováral sa z obďaleč a hodil loptičku.
U psíčkárov to býva väčšinou tak, že ak si porozumejú psi, majú blízko k sebe aj ich páni. Ak si psíci neporozumejú, ich páni sú nútení jeden druhému sa vyhýbať oblúkom.
Pravda je, že psíkovia síce neprejavili ku sebe náklonnosť, ale ani na seba nezazazerali a nevrčali.
Vlastne, Falko sa naďalej držal v jeho bezprostrednej blízkosti, ba priam na ňom visel. Môj sa zase venoval svojej obľúbenej činnosti, ovoniavaniu stebielok popri chodníku.
Tak sa občas stalo, že sme mali spoločnú cestu a prehodili sme zopár slov. Raz, keď môj psík nepozorovane odbehol a moje volanie ignoroval, som skonštatovala, že jeho Falko sa od neho nepohne a môj lieta ako vetroplach. Nič nepovedal, iba sa pousmial a potľapkal Falka po chrbáte.
Po dlhšej odmlke prehovoril: - Viete, pani, cesta, ktorá ma doviedla k Falkovi, bola cestou utrpenia, bola mojou krížovou cestou, ktorá ma oslobodila od alkoholizmu. Áno, bol som nenapraviteľný alkoholik. Zlyhali sľuby, zlyhali liečenia, rútil som sa rovno do priepasti. Opustila ma žena, deti, prišiel som o prácu. Alkohol ma držal pevne v hrsti. Bol som špinavá, zapáchajúca ľudská troska, ktorá vzbudzovala v ľuďoch pohoršenie a opovrhnutie. Nakoniec sa mi začali vyhýbať i najlepší priatelia. Bol som sám ako prst a jediným mojím spoločníkom bol alkohol.
V jeden letný podvečer som sedel na lavičke a bilancoval svoj doterajší život. Jasne som si uvedomoval, že som svojou závislosťou na alkohole zbabral život sebe i svojim najbližším. Uvedomoval som si, že som padol až na dno hlbokej priepasti a únik z nej sa mi zdal úplne nemožný. V tej chvíli som si prial zomrieť.
Odovzdane som civel dopološera, keď sa odrazu odkiaľsi privliekol krivkajúci, zúbožený pes a s námahou sa posadil oproti mne. Mal som konečne po dlhom čase spoločníka a obaja sme boli na tom rovnako. Úbožiak pes a úbožiak človek. Upieral na mňa pohľad plný utrpenia a prosby o pomoc. Tým svojím psím pohľadom ma prosil, mňa, ktorý si v živote nevedel dať rady sám so sebou, premárnil ponúknutú pomoc a úplne zlyhal! Uvedomil som si, že svoju úbohosť som si spôsobil ja sám, ale psovi ju spôsobili iní.
Nepamätám sa, že by som niekedy v živote plakal, hádam len ako dieťa, ale vtedy som prepukol do neutíchajúceho plaču. Plakal som nad osudom psa. Ronil som slzy na jeho kožuch, keď sa mi uložil k nohám.
Neviem, ako dlho som plakal, neviem si spomenúť. Prebudil ma chlad na brieždení. Prvé, čo bolo, som pozrel pod lavicu, ale po psovi ani stopy. Vybral som sa ho hľadať, nemohol predsa ďaleko odkrivkať. Prehľadal som celú ulicu, potom ulicu za ulicou, celé sídlisko, nevynechal som ani okolité polia a lúky. Hľadal som neúnavne celé dni, vypytoval sa okoloidúcich, ale nikto krívajúceho psa nevidel.
Po mesiaci som to chcel nadobro vzdať, ale jeho pohľad neustále objavujúci sa pred mojimi očami, ma poháňal hľadať ďalej. Ktosi mi poradil, aby som skúsil ešte v útulku. V útulku bolo veľa psov, ale nekríval ani jeden z nich. S určitosťou vedeli, že žiadneho krívajúceho psíka behom mesiaca neprijali.
Bol som na odchode, keď sa prišuchtalo roztrasené psíča a postavilo sa mi rovno do cesty. Len tak tam stálo, chvelo sa a uprene na mňa hľadelo. Tým pohľadom mi povedalo všetko. Odvtedy sme s Falkom spolu, - povedal žmoliac v ruke loptičku.
- Je to už veru piaty rok, - pokyvkal hlavou a dodal: - Už piaty rok som nepriložil pohár s alkoholom k ústam.
Autor: Eva Kuciaková