Borcovský mlynár

Z tej prvej sa mu vybavila iba jedna spomienka: „Pamätám si, že ma otec šikoval z Folkušovej do Ďanovej k strýcovi, ktorý sa práve vrátil z Ameriky. Uňho som ostal, lebo otec išiel do vojny.„ Našťastie sa mu v poriadku vrátil, ale Františkovi Vidrichovi nedožičil osud si svojich rodičov užiť. Bol ešte maličký, keď mu umrela matka. Ani ju nepoznal. Otec sa čoskoro znova oženil s Beliankou a k trom deťom pribudlo štvrté. Po vojne chodil Františkov otec so sedemročným synom na folkušovské lúky pásť ovce, on sám sa vtedy učil za mlynára. Keď sa raz vracal zo školy, počul, ako v dedine hovoria, že otca mu s bratom blesk zabil pod stromom...
Ostala mu iba nevlastná matka, ktorá sa o dve sirôtky postarala s láskou. Neskôr prišiel do Borcovej, kde hľadali mlynára. „Naša stará mama bola sirota, ktorá mala mlyn. Vtedy, ak nebolo doma mlynára, dosádzali sa. A aby jej tu páni nepriviedli cudzieho muža, ktorý by obýval celý dom, vydala sa za nášho starkého,„ uviedla nás do tajov rodiny Vidrichova 62-ročná dcéra Helena Zacharová, ktorá v mlyne vyrastala aj s bratom. Keď mala pani Helena 16 rokov, rodičia postavili vedľa neho rodinný dom. Starý mlyn pomaly chátral, až napokon spadol. Ostali z neho iba základy, na ktorých stojí úplne nová stavba.
František Vidrich mlynárčil do roku 1948, kým mu mlyn neznárodnili. Zamestnal sa v diviackej drevine, kde pracoval do vysokého – sedemdesiateho šiesteho roku. Na vitalitu mal vlastný, no už celkom známy recept: „Náš starký celý život každé ráno vypil za kalištek vodky. Pobehal po dvore a potom, a to si aj ľudia pamätajú, dobiehal na vlak do Diviak. Po návrate z práce si dal znova. Len raz vynechal. Starká mala vážne zdravotné problémy a zavolali sme lekára. Zmeral hneď tlak aj starkému a zistil mu, že ho má vysoký. Zakázal mu piť. Mesiac nevypil žiaden kalíštek a akosi začal byť podchladený. Namerali sme mu teplotu slabých 34 stupňov a rýchlo utekali za lekárom. Urobili mu podrobné vyšetrenie, ktorého výsledky boli lepšie než moje, takže pán doktor musel uznal, že ten kalíštek je potrebný,„ zasmiala sa dcéra, ktorej domov z detstva je domovom i dnes. „Máme byt vo Vrútkach, no nikdy som sa neodpútala od Borcovej. Obaja sme učitelia, takže všetky prázdniny, sviatky sme boli tu. Starká zomrela a aby starký nebol sám, prišli sme. Nemá rád samotu, ale má rád spoločnosť ľudí. A tých tu chodí! Keď sa tu takmer každý víkend alebo sviatok stretneme časť rodiny, je nás tu aj dvadsať. A starký sa z toho teší.„
Pán Vidrich je stále čulý, okolitý svet vníma a zaujíma ho všetko, čo sa deje. V zime vonku nechodí, lebo sa bojí pádu. Radšej sedí pri televízii a sleduje šport, ale aj SuperStar. A pri správach si rád so zaťom ponadáva. Na ráno má vypestovaný akýsi zvyk. Keď vstane a poumýva sa, špehuje, kedy príde poštárka a prinesie čerstvé SMEčko a NŽT. Bulvár už neodoberajú, ten sa rodine Zacharovcom a Františkovi Vidrichovi nepáči. „Keď k nám prídu deti, so starkým súťažia, kto prvý prinesie zo schránky noviny. A starký ich má vždy prvý,„ doplnila dcéra Helena.