nás vyvedie z omylu.
To sú pijavice!
V jej rodine majú s nimi skúsenosť už niekoľko desaťročí, takže ani veľmi neprekvapí, keď odhodlane vyhlási: „Každý človek by mal mať svoju pijavicu tak ako zubnú kefku.„ Už prababka mala svoje pijavice a stará mama tie svoje ukrývala pod kanapou. V tradícii pokračovala aj Alžbetina mama. Ako pätnásťročná vyskúšala pijavicu po prvýkrát aj Alžbeta. „Vôbec mi to nebolo odporné, ja sa nebojím. Okolo krku som už mala aj hada. Sestra, tá zase aj keď zbadala pavúka, jačala. Keď mala bolesti, dali sme jej pijavicu, ale tak, aby to nevidela. Ukázali sme jej ju, až keď bola dole,„ spomína si na svoje prvé krvavé kontakty s pijavicou.
Pravda v zdravotnej karte
Chodiacim príkladom blahodarných účinkov pijavíc je vraj celá jej rodina. Dokonca Alžbetina mama má aj oficiálny zápis. „Mala problém s chrbticou, a to v čase, keď sme ešte nijako nevedeli zohnať pijavice. Musela behať po doktoroch. Keď ich však zohnala a aplikovala, jej stav sa zlepšil. Lekárovi povedala, že používa pijavice, a ten jej do zdravotnej karty zapísal: „Ďalej pokračovať v liečbe pijavicami.„ Ako matka troch detí vôbec neváha a použije tento rokmi osvedčený recept aj pre deti. Jeden syn mal rozbité koleno, ďalšieho zase bolela hlava. Pijavici sa nevyhol ani jeden a ani sa nechceli. Pre nich bol tento slizký živočích úplne obyčajný, veď ho vidia každý deň v pohári. „Keď som ich po prvýkrát doniesla domov, deti si podopreli rukami hlavy a pozorne sledovali, ako sa hýbu. „Mami, pozri, lezú až úplne hore!„ hovorili. Každý si vybral akože svoju pijavicu a pozorovali, ktorá bude rýchlejšie navrchu.
Zohnať pijavice nie je úplne jednoduché, hoci laik by si mohol myslieť, že v močariskách je ich dosť. Tie, určené na medicínske ciele, sú však špeciálne odchované. Pani Alžbeta si ich chodí brať až za hranice Slovenska. „Beriem si pijavice priamo z chovu, takže ma vyjdú lacnejšie a sú aj určite čisté – teda nikto ich predo mnou nepoužíval.„
Jedna pijavica – jeden pacient
Áno, jednu pijavicu môže používať iba jeden človek. Podmienka je napokon pochopiteľná, lebo ide tu predsa o krv. Pani Alžbeta má tú svoju pijavicu v špeciálnom poháriku, na ktorom je nalepený dátum posledného použitia pre lepšiu orientáciu. Každá pijavica sa môže priložiť na kožu iba raz za dva týždne. Táto pijavica-seniorka má už tri roky a spoľahlivo ďalej slúži. Aby bola pani Alžbeta presvedčivejšia, vyberie ju na ruku. Netrvá dlho a pomaly sa zahryzne do dlane a začne sať krv. Najlepšie je priložiť si pijavicu na plecia alebo ranu a nechať ju „odrobiť si svoje„ asi 20 – 30 minút. Potom aj sama odpadne. Krváky ale pokračujú aj potom. Pijavicu, ktorá satím krvi zväčšila svoj objem, treba dať do taniera a trochu posoliť. Takto sama vydávi zo seba krv. Stačí už len premyť ju v dvoch čistých vodách a znovu dať do svojho pohárika. Malá potvora je však prieberčivá vo výbere vody. Nemá rada chlór, radšej oddychuje v pramenistej vode.
Aj pre citlivé žalúdky
Slabšie povahy by asi mali problém, ale pani Alžbeta má riešenie aj pre nich. „Pijavicu predsa nemusia vôbec chytať do ruky. Polievkovou lyžicou ju naberú do štamperlíka a ten len priložia na kožu. Pijavica sa sama prichytí.„ O takomto liečení sa väčšinou dozvedia ľudia ústnym podaním. Volajú jej záujemcovia z rôznych kútov Slovenska. „Mala som sto pijavíc, teraz mám iba tridsať. Chodia sem ľudia aj z Martina, Nových Zámkov, Liptovského Mikuláša... Na východe to pozná viacej ľudí. Zavolajú mi, aby som im pripravila pijavice, a keď im idem rozprávať, ako ich majú používať, len povedia, že oni to dobre poznajú.„ K podpore tohto tvrdenia pridá zopár príkladov z praxe. Žalúdočný vred, zápal maternice, vysoký krvný tlak a rezné rany – to všetko vraj pomohli podľa skúseností Alžbety Polákovej vyliečiť alebo aspoň zlepšiť pijavice lekárske.(ab)
