ľska, Holandska, Francúzska, Švédska, ba až do Ázie. Keďže sa začali objavovať aj podvodníci, cisár Jozef II. pôsobenie olejkárov obmedzil a ani Rusi si ich už nežiadali. Preto si Turčania namiesto olejov zarábali na obživu podomovým predajom vzácneho šafránu a neskôr drogistického a galantérneho tovaru. Vďaka jezuitom je každá dedina známa najmenej jednou rodinou – olejkárskou, šafraníckou alebo obchodníckou. Nie sú to žiadni slávni Tóthovci, Rutkayovci či štúrovci, no predsa nám tieto neznáme mená rodín zanechali zaujímavé životné príbehy.
Jednou z blízkych dedín Kláštora pod Znievom je Valča, kde sa s obchodnou tradíciou spájajú rodiny Čvíkotovcov, Országhovcov, Filovcov a ďalších.
Príbeh sa zaína Matúšom
Kto vie, ktoré mužské meno sa u Filovcov spomína ako prvé. Náš príbeh sa bude ale týkať Matúša, ktorého starý otec Juraj chodil na dlhšie obdobia do Ruska. Žezlo po ňom prevzal syn Ignác, ktorý doma zanechal manželku Annu, rodáčku z Valče z domu Orsághovcov, s dcérkou Ľudmilou a nenarodeným synom, na ktorého sa tešil. Nikdy ho však nevidel. Správa o jeho smrti, presnejšie zabití Tatármi, zastihla ženu krátko pred synovým narodením. Matúš Agathon prišiel na svet 21. februára 1852 a polosirotou ostal len krátko. Jeho matka sa o 2 mesiace znova vydala, no z domu Filovcov neodišla. Stala sa manželkou svojho slobodného švagra Matúša, ktorému bola vlastnou sesternicou. Rodina si nového otca dlho neužila. Už čoskoro sa zbalil a odišiel kupčiť. Matúšova matka mu ešte porodila 5 detí.
Malého Matúša formovalo od detstva domáce prostredie. Aj do Valče prenikali proslovenské myšlienky, šírené práve vznikajúcou Maticou slovenskou. Štefan Veselý, autor jeho krátkej autobiografie, ho opísal ako rodoľuba, ktorý, hoci prežil celý život v cudzine, neprestal ľúbiť svoju otčinu. „Som Slovák a do smrti ním ostanem,“ bil sa do pŕs, keď ho ako chlapca v martinskom hostinci pokúšali maďaróni. A naozaj, vážil si, čo bolo slovenské a čo podporovalo Slovákov. Rád preto prispieval do najvýznamnejších novín toho času - Národných novín, v ktorých sedeli baťko Škultéty s Vajanským. Posielal im cestopisné črty, v ktorých opisoval, ako to v navštívených krajinách vyzerá, s čím všetkým sa stretol. Väčšina z nich vyšla ako osobitný výtlačok v Slovenských pohľadoch a knižne pod názvom Nepokojná krv. Presne tá v ňom prúdila. Zdedil ju po predkoch. Nedokončil v Kremnici ani nemeckú reálku a bez vzdelania sa od sedemnástich rokov pretĺkal cudzinou.
Mal pivovar a spravoval
naftovú rafinériu
Matúš sa stal jedným z viacerých pomocníkov kupca, ktorému pomáhal pri predaji. Hovorilo sa im „polovičiari“ a so svojím chlebodarcom sa zásobovali vo veľkoobchode u Országhovcov (z Kláštora pod Znievom) vo Varšave. Keď získal v kupčení prax, osamostatnil sa. V roku 1878 sa oženil s Annou Országhovou. Či však ide o ten istý rod, z akého pochádzala jeho matka, nevedno. Je však možné, že patrila k tým z Kláštora. Usadil sa na Kaukaze, kde si kúpil pôdu a rozhodol sa roľníčiť. Mysliac si, takto uživí rodinu, priviedol si tu aj manželku s dcérami Annou a Antóniou. Málilo sa mu, a tak sa presťahovali do Ašchabadu v Strednej Ázii, kde cárska vláda dávala prisťahovalcom ešte väčšie hospodárske výhody ako v kaukazských oblastiach. Nepokojná krv ho nútila stále cestovať z miesta na miesto. Nikde nevydržal dlhšie ako dva či štyri roky. Živil sa kadečím. Keď si prenajal na rieke Udaj pivovar, do Národných novín napísal: „Ja som už v Rusku veru nejedným remeslom prešiel. Bol som lekárom, staviteľom, kotlárom i kominárom, nuž či je to nie dosť?“ Nebolo. Istý čas pracoval pre veľkoobchodníkov Országhovcov a keď stretol bratov Dočárovcov, potom rodákov z Trenčína, stal sa v Baku správcom ich naftovej rafinérie. Zbohatol, narodil sa mu syn Alexander... Začínal byť spokojný, keby tamojšie horúce podnebie jeho žena neznášala príliš ťažko. Odišla sa liečiť k príbuzným do Kláštora pod Znievom, kde však zanedlho zomrela.
Clivota za rodnou Valou
Prešiel rok a 46-ročný svetobežník sa oženil znova. V Slovanoch si vyhliadol mladučkú 24-ročnú Antóniu Bakošovú, ktorá bola od jeho prvej dcéry len o 8 rokov staršia. Z tohto manželstva pochádza iba jedna dcéra, ktorá sa narodila rok po svadbe. Pokrstili ju ako Mária a v starobe Štefanovi Veselému opísala rodičov ako nie príliš šťastný pár. Nezhody pravdepodobne vznikali z viacerých dôvodov, no dcéra spomínala, že Matúš na svoju mladú manželku, ktorá túžila po spoločnosti, stále žiarlil. Mária poznala svojho otca iba krátko. Mala iba 7 rokov, keď sa ich cesty rozišli. V rokoch 1900 – 1903 zasiahla Rusko hospodárska kríza, ktorá sa dotkla aj Matúša Filu. Jeho krv sa upokojila. Skôr sa mu začalo cnieť za Slovenskom, rodnou Valčou, kde sa chcel vrátiť, no bez peňazí nemohol. Na Slovensku predsa vládla ešte väčšia bieda. Zvolil si inú cestu – Ameriku. Akoby cítil, že viackrát rodný Turiec neuvidí, nakrátko ho navštívil. Potom odplával do „štátov“. Svojho otca sa držali iba deti z prvého manželstva – Antónia a Alexander. Najstaršia Anna už mala vlastnú rodinu a manželka s dcérou Máriou ostali v Baku, čo odhaľuje ich skutočnú situáciu.
Tajomné zmiznutie i smr
V Pittsburgu, kde sa Filovci usadili, už Matúš nenapísal žiaden článok a ani list. Správy o ňom sú teda útržkovité. Dcéra sa vydala do New Yorku a syn sa stal cestujúcim zástupcom Vydavateľstva Spolku Amerikánsko-slovenských novín. Je možné, že v tomto vydavateľstve pracoval aj Matúš. Z americko-slovenských novín, ktoré v Pittsburgu vychádzali, zvykol prevziať Slovenský denník na Slovensku pár správ o tamojších rodákoch. Matúšovo meno sa v nich spomína iba v súvislosti s finančnými darmi pri rôznych katastrofách.
Z korešpondencie jeho príbuzných vyplýva, že sa znenazdajky kamsi vytratil a istý čas po ňom aj syn Alexander. Posledná zmienka o Matúšovi pochádza z roku 1913, kedy sa vraj nešťastnou náhodou utopil. Ako a prečo k tomu došlo, nikto nevie. Krátky čas po ňom bez akéhokoľvek vysvetlenia umrel aj syn Alexander.
Druhá manželka valčianskeho svetobežníka sa po prvej svetovej vojne vrátila z Baku do rodných Slovian. Tu jej dcéra stretla dôstojníka – legionára a lekára Hadrabu, za ktorého sa vydala. Ich novú rodinu tvorila aj matka, s ktorou sa presťahovali na východ do Lemešian. Antónia Filová tu zomrela v roku 1935. O tri roky sa manželia presťahovali do Brna, kde v roku 1950 Mária ovdovela.
