Dlhy z hĺbky našich dejín

Maďarsko dá Košiciam sochu Františka Rákociho II.
Kedy dá Slovensko Turcu sochu Melchiora Rakovského?
halili v rámci osláv stého výročia prevezenia pozostatkov sedmohradského kniežaťa z Turecka do Košíc (pochovaný je v krypte Dómu sv. Alžbety).
Bez toho, aby sme znižovali historický význam Františka II. Rákociho, spomenieme, že v zápase s Habsburgovcami neváhal sa spojiť aj so súdobými nepriateľmi Rakúska - francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. a pomoc očakával od vtedy nebezpečného Turecka, kde nakoniec po rozpade povstania našiel i azyl. Rákociovské povstanie podstatne ovplyvnilo v danom období život slovenských stolíc, kde sa odohrala značná časť vojenských bitiek, v ktorých došlo k mnohým obetiam na životoch obyvateľstva a k veľkým materiálnym stratám. Najmä chudobnejšie stolice, medzi ktoré patrila aj turčianska, boli neúnosne zaťažené povinnými odvodmi. Nečudo, že pred 300 rokmi začala narastať nespokojnosť s vojnovým chaosom, čo vyústilo k hľadaniu východiska z tejto situácie, a to aj zostavením pamätného spisu Rákocimu a zaslaním obežníka Turčianskej stolice, schváleného na generálnej kongregácii 27. 1. 1707, susedným stoliciam. Významnú úlohu tu zohral druhý podžupan (resp. námestník podžupana) Turčianskej stolice Melchior Rakovský. Jeho úprimná snaha hľadať také riešenie, ktoré by zohľadnilo ťažké položenie obyvateľov slovenských stolíc, nenašlo u Rákociho pochopenie. Naopak túto snahu pokladal za sprisahanie proti konfederácii.
Výročie Onódskeho snemu a záležitosť Turčianskej stolice na sneme si pripomenieme budúci rok. Práve 6. 6. 1707 priamo na sneme pravá ruka Rákociho Mikuláš Bercsényi spolu s ďalšími zabili M. Rakovského a podžupana Krištofa Okoličániho ťažko zranili a po krátkom súde popravili. Faktom zostáva, že zabitie týchto dvoch imunitou chránených stoličných poslancov bolo nepodloženým, neospravedlniteľným skutkom, ktorý viac škodil, než osožil povstaniu. Neodôvodnená a nezákonná bola perzekúcia ostatných Turčanov. Tieto skutočnosti a okolnosti je potrebné na základe nového archívneho výskumu opätovne hodnotiť, čomu budúce výročie vytvára znamenitú možnosť. Už teraz však možno vysloviť otázku, či si Slovenská republika, teda štát a jeho orgány, mienia po vzore Maďarskej republiky vo vzťahu k Rákocimu (vlastne tiež po slovensky Rakovskému) uctiť pamiatku turčianskych stoličných činovníkov M. Rakovského a K. Okoličániho. Nazdávame sa, že turčianskym účastníkom Onódskeho snemu, a osobitne jeho obetiam, bolo by najvyšší čas k júnu 2007 postaviť dôstojný pomník. Táto iniciatíva, ku ktorej sa hlási i MS, s pochopením a podporou mesta Martin, Rady národnej kultúry by nemala ostať bez ohlasu vlády SR, osobitne Ministerstva kultúry SR, a záštity prezidenta SR.