Varešky s čarovným kúzlom

ždému z nás remeslo,„ uviedol nás do obrazu a svojho života 77-ročný Pavol Pyšný. Jemu sa ušla stolárčina, ktorej sa však dlho nevenoval. Z vojenčiny sa vrátil s boľavými krížmi, a tak nastúpil do strojární. Keď sa v roku 1985 blížil k dôchodku, začal dopredu uvažovať, ako si voľné chvíle počas neho vyplní. Vrátil sa k detstvu a svojmu remeslu – stružlikaniu. Od roku 1990 je na dôchodku a každý deň z bukového, lipového, čerešňového, slivkového a iného dreva vytvára lyžičky, varešky, naberačky, habarky, lopáriky, črpáky, prívesky, ozdoby, doplnky. Prísť s nimi medzi ľudí mu dopomohla nebohá pani Kalinová z Kultúrneho centra v Martine. Pozývala ho všade tam, kde sa mohol zviditeľniť. Odvtedy sa s výrobkami objavuje na jarmokoch vo Vrútkach, Turčianskej Štiavničke, Necpaloch, Turčianskych Tepliciach, skanzene, Mošovciach, Blatnici, Martine. Predával na nich niekoľko rokov a už vie, kde sa oplatí ísť.
„Na martinský jarmok už nechodím. Jednak by som musel raz toľko robiť a predať, aby sa mi to oplatilo, a jednak – remeslá medzi handrami a topánkami sa mi nepáčia...„ postavil sa kriticky k jarmoku v centre Turca Pavol Pyšný. Zato podujatia v skanzene, jarmoky v Mošovciach a slávnosti v Blatnici si pochvaľuje. Tu sa udržuje predaj tých pravých tradičných ľudových výrobkov. A ľudia o ne stále stoja. Z jeho pultu sa najrýchlejšie vytrácajú drobné domáce pomôcky na každodenné použitie – lyžičky, varešky, habarky. Niektoré majú v sebe ukryté aj čarovné kúzlo... „Obzerali si raz moje výrobky tri mladé dievčatá a nahováral som ich, aby si kúpili varešky. Reku vidím, že ste prišli bez chlapcov, kúpte si po jednej a do roka sa vydáte. Zasmiali sa, ale predsa si kúpili. O rok som jednu z nich stretol v Blatnici. Prišla aj s kočíkom – vraj, vidíte, toto mi spôsobila tá vaša vareška. Tak som jej ponúkol takú, kvôli ktorej sa rozvedie. No a takú ona nechcela a radšej si vzala habarku. K tej som už žiadnu prognózu nepridal...„ pobavil sa pri spomienke na dobrý obchod rezbár.
„Keď už sme pri tých habarkách,„ usmial sa znova, „niekoľko rokov po sebe som žiadnu z nich nepredal, preto som si povedal, že ich ani nebudem brať. Zastavil sa pri mojom stánku akurát môj bývalý vedúci
s manželkou, chvíľu okukovali, ale nič nekúpili. Vraj mám všetko, len to, čo potrebujú, nie. Chceli iba habarky a tak som im prisľúbil, že im ich prinesiem na najbližší jarmok. Veru si po ne aj prišli.„
Hoci na odbyt idú prevažne drobné výrobky, zhotovuje aj také v nadmerných veľkostiach. S dvojmetrovými varechami neprichádza na jarmoky so zámerom predať ich, veď sú nepraktické a drahé. V Mošovciach, kde je každú jeseň stálicou, si stavia tradične stánok priamo pred obecným úradom. Na stožiar, kde zvyčajne visia vlajky, zavesí obrovskú varechu, aby bol viditeľnejší. Zaberá to. Naozaj si ho ľudia vďaka tomuto netradičnému majáku vyhľadávajú. Dokonca ho párkrát oň pripravili. „Do mojej najväčšej varechy na stožiari sa zahľadela Moravanka. Sprvu som váhal – veď bola mojou reklamou, upútavkou. Nástojila a pýtala sa, koľko stojí? Povedal som popravde, že veľa. Vytiahla z vrecka peniaze s otázkou, či budú stačiť. Kúpila si ju, vraj ju vyvesia do prezentačnej miestnosti, kde zbierajú takéto ľudové výrobky.„
Drevené výrobky má Pavol Pyšný aj inde vo svete. Keď synovci chodia do Talianska si privyrobiť, vždy mu tam niečo popredajú. A aj na našich turčianskych jarmokoch sa prehrnie veľa cezpoľných – z Nemecka i Ameriky. Aj tí si odnášajú na pamiatku kúsok Turca z Kláštora pod Znievom.