Nestori turčianskeho športu spomínali

najmä pozitívny vzťah k športu. Viacerí ľudia, ktorí sa zúčastnili tohto milého stretnutia, ho v Turci pomáhali formovať, dvíhať na nohy. Boli pri tom, keď sa dosahovali viaceré nezabudnuteľné športové úspechy vo futbale, hokeji, atletike, plávaní, hádzanej, boxe. Samozrejme, tých športových odvetví by sme mohli menovať viac... Dnes sa hrá na najvyššej úrovni z tradičných športov len hokej, ostatné športy sú v úzadí, niektoré doslova bojujú o holé prežite. Tí, ktorí boli pri úspechoch, vidia problém najmä v nedostatočnom finančnom zabezpečení klubov a tým súvisiacu prácu s mládežou. „V minulosti podstatnú časť športov finančne podporovala predovšetkým strojárska fabrika (bývalé ZŤS Martin), dnes sa kluby musia spoľahnúť najmä samé na seba. Komisia mládeže a športu mesta Martin sa snaží malými príspevkami udržať činnosť športových oddielov. Ak by sa tak nerobilo, niektoré by už podľa všetkého zanikli,„ hovorí Ľudovít Košalko, predseda spomínanej komisie, a ďalej pokračuje: „Žiaľ, v silách mesta nie je finančne podporovať všetkých, preto pomáhame najmä tým, ktorí sú vo svojich športových činnostiach úspešní, a majú pred sebou určitú perspektívu. Nezabúdame ani na rekreačný šport, napríklad Turčianska olympiáda dáva priestor všetkým, ktorí chcú pre svoje zdravie niečo urobiť.„ Na stretnutí bývalých športovcov sme videli aj Milana Turčana, ktorý sa viac ako tridsať rokov venoval martinskej hádzanej. „Veľmi si cením, že sa takéto podujatie uskutočnilo. Vnímam to aj ako čiastočné ocenenie práce tých ľudí, ktorí svoj život zasvätili športu.„ Milan Turčan ani teraz na martinskú hádzanú nezanevrel. Zaujíma sa o ňu, diskutuje o nej, rád by jej ešte pomohol. „Treba sa vrátiť k osvedčenej práci s mládežou, aj keď viem, že dnes ju presvedčiť, aby športovala, nie je jednoduché. Je to však jediná cesta, ako môžeme zabezpečiť budúcnosť nielen hádzanej, ale aj športu samotného.„ Podobne uvažuje aj Jozef Ďurička, ktorého verejnosť pozná nielen ako futbalového trénera mládeže, ale aj ako bývalého popredného funkcionára martinského boxu. „Turčianskemu športu najlepšie pomôžeme tým, že sa vrátime ku koncepčnej práci s mládežou. Talenty sa u nás určite nestratili, musíme ich však podchytiť. Mládež by mala dostať najlepších trénerov, potom budú výsledky. V hokeji to ide, sú tam športové triedy. Ani futbal na tom nie je až tak zle, chýba mu však nadstavba. Ak nie je, tak nám talenty rozoberú funkcionári z iných miest - z Trenčína, Žiliny alebo Ružomberka. Na stretnutí medzi priateľmi sa dobre cítil aj Milan Hoferica, ktorý sa dlhé roky venoval a stále venuje tzv. zväzarmovským športom. „Každé takéto stretnutie dlhoročných spolupracovníkov pre nás znamená veľa. Je to akýsi návrat do našej mladosti, máme na čo spomínať, veď spoločne sme toho veľa zažili. Organizátorom patrí naša vďaka za to, že na nás nezabudli a že nás takýmto pekným podujatím dali opäť dohromady.„ Milan Hoferica si nesmierne váži, že aj napriek ťažkým ekonomickým podmienkam sa darí rozvíjať v ich odvetví prácu s mládežou. „Máme napríklad silné kolektívy v športovej streľbe, rád spomeniem aj našich letcov – modelárov (tento rok budú na letisku v Tomčanoch majstrovstvá sveta), či rádioamatérov. Každý šport má niečo do seba a je len dobré, že sa mu ľudia či už v menšej alebo väčšej miere venujú.„ Na záver stretnutia „kmeťov„ turčianskeho športu sme sa jednej z organizátoriek podujatia, Zity Sekerkovej, opýtali, čo bolo hlavným motívom takéhoto stretnutia. „Nemali by sme zabúdať na ľudí, ktorí športu v našom regióne venovali svoje najlepšie roky. Aj ich pričinením sa dosiahli viaceré významné úspechy, na ktoré nie je dnes ľahké nadviazať. Stále sa je od týchto ľudí čo učiť, ich skúsenosti so športom sú nenahraditeľné.„