Netypické zamestnania/Žena s chlapským remeslom
Odišla z ihriska so slzami v očiach
Tridsaťročná Marika Lisická z Turian sedáva v kancelárii ako ekonómka a málokto by na túto krehkú ženu za počítačom povedal, že počas víkendov vybieha na futbalové ihrisko spolu so silnými mužmi. V Turci je jednou z troch, ale zároveň prvou futbalovou rozhodkyňou – ženou. Fušovať tvrdým chlapom na trávniku do hry začala v roku 2003. „Futbal ma nikdy ako hra nezaujímal, ani som mu nerozumela. Pravidlá som pochopila, až keď som si ich prečítala. Ničím ma neoslovili, futbal hrať doteraz neviem, ale rozhodovať – to sa mi páči,„ zhrnula Marika, ktorá od okresu postúpila za tri roky do IV. ligy, rozhoduje I. ligu žien a na medzinárodnej úrovni je asistentkou FIFA. (Na Slovensku sú 4 medzinárodné asistentky a 3 rozhodkyne.)
Terajším úspechom však predchádzali tvrdé a pre ženu zvlášť aj kruté začiatky. „Prvé zápasy boli hrozné, nevedela som, čo mám zakývať, kde sa mám pozerať. Neskončili dobre len a len mojou zásluhou. To nebola hra, ale utrpenie. A hlavne pre hráčov. Našťastie to brali s rezervou, lebo vedeli, že som začiatočník a prvá žena, ktorá im v okrese píska. Často som sa obávala, že sa to nenaučím a chcela som s tým seknúť. Najhorší zápas v okrese bol Kľačany – Košťany. Mala som málo skúseností, nevedela som, kde je sever. Vtedy som z trávnika odišla so slzami v očiach,„ zaspomínala si a dodala, že strach máva aj teraz po troch rokoch. Ten sa však vytráca po prvom zapískaní.
Turancom by najradšej nepískala
Dnes má už v rozhodovaní pevnú ruku a domov s plačom pre nadávky z obecenstva a od hráčov nechodí. Okúsila ten pocit z druhej strany. „Už viem, ako dokážu ublížiť pokriky od divákov, ktorí ani nerozumejú, prečo rozhodca píska. Zvlášť, keď sú lepšej nálade. V Rudinskej na Kysuciach majú z ihriska blízko do krčmy, tak si to viete predstaviť...„ povedala. Kysučania sú
v tomto ohľade tmavou výnimkou. Ostatní hráči sú disciplinovanejší a profesionálnejší. Výrazné povahy okúsila iba na okresných kolách, kde futbalisti za hrubosti pokutovaní nie sú. Aspoň sa v ich prítomnosti naučila nepríjemné poznámky nebrať vážne. Niekedy dostáva silnú podporu od trénerov, ktorí však vedia svojich hráčov burcovať na poli k urážkam. A tým je to horšie. Ale aj takúto skúsenosť práca rozhodcu prináša. „Najťažšie je rozhodnúť správne a najhoršie je pomýliť sa,„ zmienila sa Marika o tom, čo je pre rozhodcu najdôležitejšie. Vtedy musí na omyl rýchlo počas zápasu zabudnúť, lebo následne sa dopúšťa ešte viac chýb. Hoci si po zápase vydýchne, hráči jej naň nedovolia zabudnúť. Najmä Martinčania ju v meste zastavujú, že mohla rozhodnúť inak...
Ani v tých najťažších chvíľach ju nikto neodrádzal. Rodina a blízki ju skôr povzbudzovali. „Otec bol na mňa pyšný, mame to je jedno a dcéra mi pred zápasom zaželá, nech sa mi darí,„ upresnila. Na „jej„ zápasy chodí otec povzbudzovať pravidelne, mama s dcérou boli iba raz. Aj to im stačilo. „Nemohli akosi prehltnúť, že na mňa diváci kričia, nadávajú mi a radšej znechutene ušli,„ zasmiala sa.
Hoci už obehla takmer celé Slovensko, doma v Turanoch Marika Lisická rozhodovala len priateľské zápasy. „Domácim, ktorých poznáte, sa rozhodne píska najhoršie. Ponaučenie som si priniesla zo zápasu Martin – Valča. Obe mužstvá som poznala a rozhodovalo sa mi veľmi zle. Na také zápasy si však musím zvykať. Aj v tejto sezóne ma čakajú podobné zápasy medzi martinskými mužstvami, ktoré sú v IV. lige.„ Dobre sa jej však rozhoduje aj na ihrisku, po ktorom sa za loptou naháňajú ženy. Ich hra je pomalšia, prehľadnejšia a je v nej menej sporných momentov. Rozhodovanie ženských zápasov je jednoduchšie. So ženami hráčkami si rozumie oveľa viac. „Spočiatku vedeli byť aj nepríjemné, ale časom si na mňa zvykli a tak-povediac je medzi nami akýsi kamarátsky vzťah,„ opísala ich spoluprácu.
Na ihrisku je krotká, doma kričí
K inému športu ako futbalu Marika vzťah nemá. Keď však v telke beží hokej, pozrie si ho, hoci ho „nežerie„ tak ako futbal. Keď sa na obrazovke kotúľa kožená, je k nej priam prilepená. Hlavne, keď píska naša trojica rozhodcov. Doma má síce dva televízory, ale vystačí im počas futbalovej sezóny jeden. K hádkam nedochádza. Takmer celá rodina tomuto športu fandí. Aj jej 11-ročná dcéra si ho s chlapcami na ulici zahrá a navyše jej futbal priniesol aj priateľa, ktorého stretla na trávniku vo Valči...
Marika Lisická medzi mužmi na ihrisku vyzerá krotko. V kruhu rodiny je však úplne iná. „Doma rozkazujem a hučím. Na zápase som tichšia, tam nadávať nemôžem,„ zachichotala sa. Cez víkendy si však jej krik neužijú. Vtedy s rodinou takmer ani nebýva. Voľný čas musí obetovať hre. Počas soboty a nedele rozhoduje pravidelne na piatich až šiestich zápasoch na rôznych miestach na Slovensku. Začína ráno žiačikmi, pokračuje dorastom a končí „starými„. Našťastie býva s rodičmi, ktorí jej s chodom domácnosti pomáhajú. Mama navarí, no upratovanie necháva na dcéru. Vie, že len pri ňom si vie dokonale oddýchnuť.
Rozhodkyne v sukni?
Akú zmenu na sebe po troch rokoch Marika Lisická vybadala? „Ako asistent na čiare som sa o sto percent vylepšila. A inak - zhrubli mi stehná (smiech). Cez zimu som pribrala štyri kilá, takže sa už teším, že si vyjdem na trávnik a vybehám ich,„ skonštatovala. Tento mesiac ju čaká miniturnaj žien WU 19. Naberať kondičku bude v novučičkom a modernejšom drese, ktorý jej poslali z FIFA. „Určite je krajší ako ten, ktoré si podľa predpisov samy kupujeme. Cítim sa v ňom ženskejšie a je z príjemnejšieho materiálu. Naše dresy sa mi nepáčia, sú príliš voľné a chlapské. Možno by bolo treba vymyslieť niečo pre ženy. Žeby sukňu,„ zamyslela sa s úsmevom. Sukňa s kopačkami by na ihrisku rozhodne vyvolala revolúciu a aj nevídaný záujem. Len či by sa potom na trávniku vedel vôbec niekto sústrediť...
Autor: er