Na deň bláznov - 1. apríla sa v priestoroch Kultúrneho domu v Žabokrekoch stretli milovníci dobrej muziky na podujatí Kapely starnú. Tento rok písalo už svoju šiestu kapitolu. Symbolické vstupné 50 korún, decibely rozmanitých tónov a hlavne vea udí. To je tak v skratke na úvod.
Ak máte aspo štipku predstavivosti a fantázie, tento skvelý veer by sa dal nazva akýmsi pohybom po asovo žánrovej priamke celosvetovej hudobnej scény. Vystúpilo na om až jedenás kapiel, prevažne z Martina a blízkeho okolia. Každá z nich ponúkla nieo zaujímavé. Nieo iné. Nieo, ím sa odlišovala od tej predchádzajúcej, ale aj od tej nasledujúcej. Na svoje si prišli nielen hudobní fajnšmekri (ktorých tam nebolo málo), ale aj diváci, ktorí jednoducho spomínali na (zlaté) časy dávno minulé.
Pred samotným začiatkom akcie si plná sála pripomenula minútou ticha predčasný odchod muzikanta a novinára Igora Gabaja. Veľmi ťažko sa mi píše toto meno. Veď on bol prvý, ktorý privítal troch amatérskych žurnalistov, medzi ktorými som bol aj ja, v redakcii NŽT a ponúkol im prácu v rubrike M-fórum. Ak by bol ešte medzi nami, tento článok by som určite nepísal ja, ale on.
Tak ako sa patrí, dobrú akciu musí odštartovať dobrá kapela. Ako prvá sa tesne po pol ôsmej predstavila swingová Živienka Ota Lukáča, ktorej vystúpenie hneď na začiatok nasadilo latku náročnosti naozaj vysoko. Koniec koncov, tešiť sa mohol divák. Veď bez jeho spokojnosti by snaha zúčastnených skupín nemala zmysel. Príjemným prekvapením sa skončilo vystúpenie Dubovčanov, ktorí si dali názov Štvrtá tretina. Zo swingu sme sa veľkým skokom presunuli do súčasnosti. V ich podaní zazneli aktuálne hity slovenskej pop-scény, ktoré boli zaujímavým oživením večera. Nedá mi nespomenúť, že v tomto zoskupení sa predstavila vôbec najmladšia účastníčka celého programu, len trinásťročná Baška Solaržová. „Miro Žbirka na Aurelovi povedal, že starí muzikanti sa učia od mladých. A mne sa to veľmi páči,„ poznamenal na margo zloženia skupiny jej kapelník Milan Lettrich. S veľkou chuťou si zahral aj Satelit z Dražkoviec, ktorý po pár tónoch roztancoval prevažnú časť publika.
Nasledovali legendy. Vystúpenia Orientálu, ktorý oslavuje štyridsať rokov existencie, alebo Olympie netreba nejako obzvlášť približovať. Veď svoju kvalitu ukázali nespočetne veľakrát. Treba ešte uviesť, že s posledne menovanou kapelou hral na klávesoch Tibor Jiříček, ktorý moderoval celý večer a neúnavne naháňal ostatné kapely, aby dodržiavali veľmi nabitý časový program. Aj jeho zásluhou prebiehalo všetko bez veľkých problémov, za čo mu patrí veľká vďaka.
Osobitnú kapitolu by som však chcel venovať muzikantovi, ktorého si veľmi vážim a počas pondelkových podvečerov sa pre mňa stal aj so svojou skupinou veľkým vzorom. Spôsob, akým ovláda „svojho stratocastera„, vyrazil dych snáď každému prítomnému v žabokreckej sále. Tibor Jiříček o ňom povedal, že je „blázon, čo hrá na gitaru aj za hlavou„. A to nám dvakrát dosvedčil počas svojho vystúpenia. Každý už asi tuší, o kom hovorím. Jozef Nedbalec. Muzikanti zoskupení okolo neho, ktorí si hovoria JN Blues Band, dokázali držať diváka v napätí až do posledného akordu. V ich podaní zaznel John L.Hooker, Canned Heat, či Fleet-
wood Mack. Pri týchto tónoch sme sa opäť naplno ponorili do rokov šesťdesiatych a páni Jozef Nedbalec, basgitarista Fero Gočal a bubeník Peťo Mydlo (počas večera hral s piatimi kapelami!) nám vyčerpávajúco ozrejmili, ako sa hrá surové blues.
Jada - martinská country kapela zabávala publikum ako siedma v poradí. Ako jedni z mála sa predstavili aj s vlastnou tvorbou, čo sa cení vysokou známkou. Jediným negatívom ich vystúpenia boli menšie technické problémy, tie však neovplyvnili jeho celkový dojem. Pristaviť sa pri ďalšej legende - skupine The Briggs - si takisto nemôžem odpustiť. Najmä vďaka nim sa už po šiestykrát zorganizovala skvelá akcia, ktorá dáva priestor nielen tým „starnúcim„, ale myslí sa takisto aj na mladých. Veď, kde inde majú možnosť ukázať svoj talent?
Jazzovú tortu s funky šľahačkou a rockovou čerešničkou na samom vrchole nám ponúkli úžasní Homo sapiens. „Niečo fantatické!„ zhodnotil vo vytŕžení počas ich vystúpenia jeden z nadšených divákov. To nepotrebuje ďalší komentár. Ťažkú úlohu hrať po Homo sapiens mala domáca žabokrecká Alfa, no myslím si, že svojej úlohy sa zhostila dobre. Celý večer zakončila martinská zostava Trapas. Názov sa ale v žiadnom prípade nezhoduje s tým, čo predviedli. Títo mladí interpreti namiešali zmes rockového koktejlu, ktorý príjemne osviežil záver skvelého večera.
Treba len dúfať, že v budúcnosti sa bude v podujatí aj naďalej pokračovať. Lebo kapely možno starnú, ale čo je podstatné - ešte stále hrajú.
Autor: Michal Badín