Niekto sa odmalička zaujíma o autíčka, o lietadlá, o kone, o psov. No sú ľudia, ktorých priťahuje nepatrný, pre iných odpudivý hmyz. Ako táto „úchylka„ vzniká, je doteraz neznáme. Dnes poznáme viac ako milión druhov hmyzu. Sú však aj podobné živočíchy, ktoré neoznačujeme ako hmyz – napríklad pavúky a škorpióny, stonôžky, mnohonôžky, žižiavky, dážďovky, slimáky. U Jarka Jaroša z Martina závislosť od hmyzu, ale aj iných podobných „hávedí“ vznikla možno tým, že ho vo veku 9 mesiacov uštipla do prsta osa, keď sa chystal „preskúmať„ ju. Odvtedy sa začal zaujímať o všetko, čo má viac ako 3 páry nôh, je malé, prípadne chlpaté, má tykadlá, krovky alebo krídelká. Už ako malý chytal muchy, mravce, včely, osy, dokonca aj sršne. Obdivoval však aj jašterice a plazy. Celý sa triasol, keď videl jašteričku, za každú cenu ju musel mať. Darmo mu rodičia vysvetľovali, že jašterice sa nesmú chytať a v lese im je lepšie. Našťastie, jeho záujmom nebolo len zbierať takéto zvieratká, ale získavať aj informácie o nich, a to väčšinou z prírodopisných programov v televízii, ale aj z kníh. Hoci číta nerád a zo školy nosí rôzne známky, v prírodovede vyniká - samozrejme najmä čo sa týka hmyzu a plazov. Niekedy aj učitelia žasnú, čo všetko vie, aké detaily si pamätá. Keď mal okolo 7 rokov, dozvedel sa, že v Martine bývajú v marci a septembri entomologické výstavy spojené s burzou chrobákov, pavúkov a pretekmi švábov. Pána Rakšániho, ktorý tieto výstavy organizuje, už poznal zo sídliska. Výstavou bol nadšený a domov priniesol prvý živý „kus„ – pakobylku. Zo starého akvária bolo zrazu terárium. Na ďalšej výstave ho zaujali veľké, asi 7 centimetrové šváby z Ekvádora, s ktorými sa súťažilo. Chlapci si povyberali pretekárov – šváby a vždy dvaja súťažili, ktorý dostane toho svojho do cieľa. Poháňalo sa búchaním na stôl. Jarko bol sklamaný, že nevyhral takého švába domov, ale pán Rakšáni mu jedného daroval. Mamina však nadšená nebola. Akoby tušila, že pri synovej nepozornosti sa môže toto „milé“ zvieratko ocitnúť mimo klietky. A naozaj, pri jednom upratovaní zistila, že šváb v klietke chýba. S panickým strachom v očiach a zlosťou na syna sa vybrala prehľadávať byt. Jedinou útechou bolo, že tieto šváby v našich bytových podmienkach dlho neprežijú a nerozmnožia sa. Našťastie sa ho podarilo hneď nájsť, ale pre maminu to nebol veselý pohľad, keď videla, ako si švábisko veselo hovie za synovou posteľou. Utečenca vylovil „chovateľ„ a šťastný ho dal späť do klietky. Je už pravidlom, že Jarko si z každej výstavy prinesie domov nielen vypreparované motýle a chrobáky, ale musí mať aj niečo živé. Odvtedy chová doma kopec pakobyliek a pretože sa celkom ľahko chovajú (stačí im len vymienať černicové listy a pofŕkať vodou steny terária), utešene sa mu rozmnožujú a on ich potom na výstavách predáva, alebo vymieňa za niečo iné. Z poslednej výstavy, ktorá bola 18. marca, si priniesol zaujímavé zahraničné chrobáky – párik zlatohlávok z rovníkovej Afriky. Verí, že sa mu doma rozmnožia. Jarkova mama ale dúfa, že skôr, než sa stihnú rozmnožiť, zdochnú. To je ale zákernosť! Keďže nastáva jar, ktorej sa už chlapec nevedel dočkať, má mnoho príležitostí na skúmanie hmyzu. Momentálne ho však zaujímajú najmä žaby. Práve sa rozmnožujú a kladú zaujímavé retiazky vajíčok. Zo starej vane na dvore sa zrazu stalo terárium a Jarko aj s kamarátom podobného „zamerania„ Marekom Šupíkom má možnosť pozorovať milé žabky od začiatku vývoja. Keď sa im vyliahnu, chcú ich pustit späť do prírody v neďalekom jazierku. V lete zase s obľubou nosí domov užovky, aby ich premeral a odkreslil si ich zafarbenie. Najdlhšia, akú chytil, mala 103 cm. Je zaujímavé, že vie rýchlo rozpoznať, či to nie je nebezpečná vretenica. Raz mal doma aj salamandru, ktorú našiel, keď bol s rodičmi na hubách. A keďže po daždi salamandry radi vyliezajú zo svojich úkrytov, nebolo problém ju uvidieť – je síce čierna, ale má dosť nápadné žlté fľaky po tele. Na druhý deň ju musel na svoje sklamanie vrátiť späť, lebo salamandry sú chránené. Vyspovedajme však aj odborníka – Vladimíra Rakšániho: Ako a kedy ste sa vy dostali k takejto záľube? Bolo to zo strachu. Keď som bol malý, bál som sa pavúkov, podobne ako mnohí ľudia. Bál som sa, že v noci mi budú vyciciavať krv. Bol to strach z nepoznaného, a to ma nútilo zistiť niečo o týchto tvoroch. Tak som začal čítať knižky, objavoval som nové poznatky nielen o pavúkoch, ale aj o iných druhoch článkonožcov. A vlastne aj objavujem. Stále sa totiž dá nájsť niečo nové v prírode tak v zahraničí, ako aj na Slovensku. Kde všade ste boli v zahraničí? Bol som na Balkáne, v Slovinsku, mojím snom však bolo dostať sa do Indonézie, čo sa mi aj podarilo. Strávil som tam 5 týždňov. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť. V džungli sa stmieva veľmi rýchlo, napríklad okolo siedmej je svetlo a o päť minút už hustá tma, začnú sa ozývať cikády a rôzne cudzie zvuky. Ale odkedy som bol operovaný na nohu, čo je asi 6 rokov, nikde v zahraničí som nebol. Aký najvzácnejší alebo najkrajší exemplár chrobáka ste mali? Najvzácnejší bol exemplár z Vietnamu, ktorý som získal výmenou. Ja inklinujem k nosorožtekom, takže najviac sa mi páčili nosorožteky práve z Indonézie, ktoré mali asi 10 centimetrov. Na Slovensku sú tiež niektoré druhy, ale sú menšie. Na výstavách v Martine môžeme vidieť vypreparované motýle, chrobáky a iné článkonožce. Čo to znamená „vypreparované“? To je, ak napríklad mŕtvy hmyz namočíme do chemikálie a potom ho vysušíme na napínadlách. Dá sa napichnúť aj bez namáčania, ale potom sa časom rozpadne. Ak je preparovaný, vydrží aj 300 rokov. Máte nejaký nepríjemný zážitok zo svojich potuliek za hmyzom? Najhorší zážitok pre mňa bol na Chlebe, keď ma na severnej strane v skalnatej kotline zastihla búrka, bol som sám a nevedel som, či sa zdravý dostanem domov. Ale... som tu! Nepríjemné zážitky mám však zo sledovania niektorých prírodopisných seriálov. Až vo mne žlč vrie, keď v médiách uvádzajú nesprávne názvy. Napríklad, keď vravia, že sa vznieslo mračno či kŕdeľ kobyliek a ukazujú koníky sťahovavé, ktoré sú bylinožravce. Kobylky sú mäsožravce a živia sa napr. spomínanými koníkmi.Autor: jj
