Zážitky s medveďmi

Belo Buocik prežil väčšinu života v lese
vý a svieži. Kráčanie do kopca mu nerobí ani v súčasnosti žiadne problémy. Belo Buocik sa síce vyučil za klobučníka, potom robil krátko aj skladníka v Trenčíne, ale sa vrátil sa domov, kde pomáhal otcovi s gazdovstvom. Diaľkovo si urobil lesnícku školu a od roku 1951 pracuje stále v lese. V súkromnom revíri robí lesníka doteraz. „Poľovníctvo a lesníctvo mi prirástlo k srdcu vďaka otcovi, ktorý bol horárom aj poľovníkom. Chodil som s ním do lesa a on ma zasvätil aj do poľovníctva, v ktorom nejde o strieľanie zveri, ale o starostlivosť o ňu, jej kontrolu a prikrmovanie... O zver sa treba dobre starať. V súčasnosti máme v revíroch oveľa viac zveri ako kedysi. Keď poľovala vo svojich revíroch sľachta, veľa zveri vystrieľala. Poľovnícke združenia strieľali väčšinou iba zvieratá, ktoré bolo z chovu treba vyradiť, aby zostalo len to, čo je zdravé a silné. Členom poľovníckej organizácie v obci som od roku 1957. Mám rád všetko, čo s poľovníctvom súvisí. Teším sa z toho, že sa zídeme na chate, zaspievame si, zabavíme sa a urobíme kus užitočnej roboty. Z lesa mám množstvo zaujímavých zážitkov. Najzaujímavejšie sú stretnutia s medveďmi. Mám s nimi veľa skúseností. Napriek tomu mi vždy nabehne husia koža. Raz, bolo to koncom šesťdesiatych rokov, som kráčal s kontrolórom štátnych lesov po lesnom chodníku. Zrazu zaklial a začal utekať, čo mu nohy stačili. Ja som sa otočil a za mnou stála medvedica s mláďatami. On už bol zavesený na plote s ostnatými drôtmi. Zarevala na mňa, preletel som cez medzeru medzi ostnatými drôtmi a vybehol som hore na jedľu. A kontrolór vybehol za mnou hore na strom. „Jožko, poď-
me dolu, ale najskôr musíš zísť ty,„ povedal som kontrolórovi. „Pôjdeme buď do Valče, alebo k nám,„ do Trebostova, pokračoval som. Bežali sme bokom a medvedica stála na mieste. Kontrolór bol celý krvavý, mal roztrhané nohavice. Medvedica mi nikdy v živote neublížila, vždy ma zahnala revom, lebo sa bála o mláďatá,„ povedal nám Belo Buocik. Raz mal namále, pretože vyrušil medvedicu aj s mláďatami, ktoré si nevšimol. Medvedia mama najskôr preskočila cez cestu a Belo Buocik ju prekvapil. Snažil sa ju zahnať, lebo sa potreboval dostať k motorke. Medvedica začal naňho revať a nedala sa odplašiť ani svetlom, ani krikom. Belo Buocik prešiel kúsok ďalej a potom si všimol, že cez cestu prebehli aj mláďatá. Keby zostal stáť, prebehli by cez cestu a pokojne by pokračovali ďalej. „V lese treba sem-tam ťuknúť, upozorniť na seba a zver utečie preč, lebo je plachá. Veľakrát som videl medvede, ako jedia maliny alebo ostružiny. Raz som zbadal medveďa, ako sa váľa v potoku, keď som išiel na aute z roboty. Bol iba päť metrov odo mňa. Keď ma spozoroval, otriasol sa a utekal preč.
Stačí pravidelne chodiť do lesa a stretnutie s medveďom je isté, pretože ich je veľa a sú premnožené,„ dodal na záver Belo Buocik.