Jedno poobedné „veselo„

kazuje, že humor je všade okolo nás, možno aj tam, kde by sme prítomnosť jeho očistného účinku vôbec nečakali, je – aspoň z predmetného pohľadu – mužom mnohých výskytov. Alebo aj, ako hovorí jeden z ďalších martinských literátov, ani on sám nevie, čo všetko a kde všade pouverejňoval. Narážajúc zjavne práve na dlhoročnú typickú lechanovskú „mnohoprítomnosť„ v podobe básní, epigramov, aforizmov, fejtónov, žiackych vtipov... Z doterajšieho knižného diela spomeňme pre lepšiu orientáciu aspoň: Je to láska(/1970), Smiem prosiť (1978), Žena, ulica, dlaň, kosť (1982), Učebnica na prestávku (1988), Láskovanie s /h/láskou (1988), Žiacka knižka Milana Lechana (2001), Vírusy smiechu (2003)...
Chystajúc sa na jedno z podujatí tohtoročnej Slovesnej jari (čitatelia sa mohli dozvedieť viac v predminulom NŽT), ergo humoristické stretnutie v podobe besedy 20. apríla, ktorú som ako jej moderátor nazval Chlapi robia múzy veselými, vychádzal som predovšetkým z dvoch nepopierateľných faktov. Po prvé z toho, že medzi čitateľov uvedieme výberovú Lechanovu knihu Slovo robí múza (Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2005) a po druhé z toho, že na improvizovanom pódiu v SNM-Múzeu kultúry Čechov na Slovensku budeme všetko „samý lepší chlap„ (vrátane knihy zarputilo a neúspešne sa hlásiacej k ženskému pohlaviu). Aby som zadosťučinil skrutátorom (tým, čo sa nemôžu voličov dopočítať), budem adresný: aforista a básnik z Třinca Lech Przeczek, vyššie ohovorený Lechan, pesničkár Marián Bumbala a ja, autor týchto riadkov. Poznajúc Milana Lechana „nejaký ten piatok„ ani som sa vlastne moc nepripravoval, lebo, načo nosiť drevo do lesa, keď ako do hory voláš, tak sa ti z nej ozýva. Všetci (duchom) prítomní mi určite so spätnou platnosťou dosvedčia (odpustia), že to naozaj bolo tak.
Originálny autor a večný vtipkár (vrátane nás spolusediacich a spolusmejúcich sa) opäť len potvrdil dlhoročnú a programovú tendenciu svojej osobitej tvorby. Lechanovi jednoducho pri písaní a rozprávaní nič nie je dosť „sväté„ – v zmysle nedotknuteľného – natoľko, aby sa to úspešne nepokúsil skarikovať, ironizovať a podať tak svojsky, že neskúsený čitateľ a poslucháč sa môžu ľahko stratiť
v „húštine„ dobre mierených a mienených dvojzmyslov, ponášok, alegórií a briskných metafor tak dokonale, že ich ani vlastná matka - vrátane manželky a detí (hoc i nemanželských, teda potajme) - nenájde i do konca sviatkov. Hoci, dajme tomu v prípade vianočných, išiel iba tesne pred podávaním kapustnice na stôl vysypať smeti, naľahko obutý v dcériných papučiach... Hoci by rozprával o takých lapidárnostiach, akými boli stretnutia s českými humoristami, resp. bývalým slovenským prezidentom.
Predchádzajúce riadky sú úmyselnou ponáškou na Lechanov štýl písania/rozprávania, keď aj on svoje texty doslova prepĺňa nonsensmi, alúziami, parafrázami, paradoxmi, persiflážami a podobne. Podobne aj v už raz spomínanom výbere z tvorby, ktorý (vynikajúco graficky dotvorený skúseným grafikom Igorom Štrbíkom) sa v závere stretnutia dočkal „krstu„ korením, pretože práve ono je soľou života. Stačí na záver dodať, že ako slovo robí múza a chlapi robia múzy veselými, ani tieto éterické bytosti neostali – minimálne počas glosovaného popoludnia – nič dlžné. Urobili (nielen) chlapov veselými. Veď bol ešte stále apríl, a hoci agentúry písali o tom, že štátny smútok bude vyhlasovať vláda, v epicentre besedy akoby bolo vyhlásené štátne „veselo„ (knedlo, zelo). A bodka.
Igor Válek