Prvého septembra 2005 schválilo Mestské zastupiteľstvo v Martine ako v jednom z mála slovenských miest – miesto referenta sociálnej pomoci. Okrem iných úloh má v náplni práce aj vyhľadávanie a pomoc bezdomovcom. Neponúklo ho však svalnatému mužovi, ktorého by si každý vedel asi najskôr predstaviť medzi bezdomovcami uprostred smetiska, ale krehkej mladej žene.
Na začiatku boli predsudky
Už sme raz takí. Bočíme na ulici od žobrákov, bezdomovcov s očakávaním nebezpečenstva. Na martinskej radnici si uvedomili, že útek pred nimi a nevšímavosť nie je východiskom. Na pomoc im poslala 26-ročnú Danu Struhárovú, ktorá pred nimi neuteká. Naopak – vyhľadáva ich. Kedysi vykonávala svoju prácu iba medzi štyrmi stenami mestského úradu. Z referátu evidencie obyvateľstva sa však razom dostala do terénu, mesto jej ponúklo robiť referentku sociálnej pomoci. Má všetky predpoklady - vyštudovanú sociálnu prácu a sklony k pomoci. Len jedným si nebola istá, či to zvládne. „Sprvu som sa obávala. Aj ja som mala predsudky. S bezdomovcami som nikdy predtým nemala skúsenosti, nevedela som, ako to zvládnem. Hovorila som si ale, že sú to tiež ľudia a musí sa s nimi dať vyjsť,„ prešla v spomienkach na začiatky mladá žena. Mala správne predpoklady. S útokom ani ničím negatívnym sa u nich doposiaľ nestretla. „Naozaj sú to len hlúpe a neopodstatnené predsudky. Ľudia si myslia, že je lepšie nedávať sa s tulákmi do reči. Keď sa ale s nimi rozprávam a hovoria mi, ako sa do tejto situácie dostali, zisťujem, že sú to úplne normálni ľudia, ktorí potrebujú moju pomoc,„ vysvetlila.
Vidia v nej dobrú vílu
Dana Struhárová je asi najobľúbenejšia úradníčka v radoch bezdomovcov. Netrápi ich, neposiela po ďalších úradoch, nepýta od nich peniaze. Sama im ich ponúka... A je určite aj najznámejšia. Pomaly ich už ani nemusí vyhľadávať. Tí, ktorých osobne našla, alebo ich našli iní, zvesť o dobrej víle poslali ďalej. A tak sa z času na čas na úrade v jej kancelárii objavujú sami od seba žmoliac čiapku v ruke, so sklopeným pohľadom a nemou prosbou v tvári.
Aby sa útoku predsa len nedočkala, alebo aby si bezdomovci nevysvetlili jej návštevu zle, ešte pred dverami sa spýta, či je niekto doma. S dobráckym „dobrý deň“ naznačuje, že prichádza v mieri. A potom ešte s vysvetlením, že sa na nich prišla pozrieť, ako žijú, či niečo nepotrebujú, s čím treba pomôcť. Tým si ich získa hneď na začiatku. „Potom už vedia, že im
chcem pomôcť a neublížia mi, správajú sa slušne,„ doplnila. „Mojou úlohou je zistiť, kde sa nachádzajú, kto sú, či majú občiansky preukaz a ďalšie dôležité informácie. Poskytujeme pomoc všetkým obyvateľom, buď vo forme jednorazovej dávky sociálnej pomoci a tým, ktorí nepochádzajú z Martina, vecný dar - balíček
s potravinami v celkovej sume 340 korún,„ špecifikovala časť pomoci Dana Struhárová. Jednorazovú dávku môžu dostať bezdomovci iba raz do roka, čo ich síce nezachráni, ale pomôže. Referentka úzkostlivo dohliada na to, čo s peniazmi urobia. Z každého nákupu musia odovzdať bloček. Ideálne je, ak sa za ne najedia, oblečú a zaplatia si ubytovanie v jednom zo zariadení, ktoré vytvorilo pre bezdomovcov mesto. Referent má pomáhať aj pri vybavovaní potrebných dokladov, pomáhať im s ubytovaním, starostlivosťou o nich.
Navzájom si vypaujú príbytky
V Martine žije asi 100 bezdomovcov. Časť z nich je v ubytovni Na kameni, časť vo verejnom kempe u Daniela Diškanca, niektorí v charite a časť ostáva „nezaopatrená“ na ulici. Dana Struhárová od začiatku svojho úradu v septembri do marca ich vyhľadala bezmála tridsať. Väčšina z nich sa ocitla na ulici po rozvode, strate zamestnania, nezhodách v rodine. Svoj príbeh svojej pomáhačke veľmi radi porozprávajú. „Potrebujú sa vyrozprávať, ale ja sa ich na nič nevypytujem. Mňa v prvom rade zaujíma situácia, v akej sú teraz, nie dôvody, pre ktoré sa do nej dostali. A chcem im pomôcť,„ zdôraznila a bez nazretia do zoznamu na stole povedala, že bezdomovectvo je výlučne problémom bielych. „Rómov na ulici ani nestretnete. Žijú u svojich rodín, dokážu bývať v jednej malej miestnosti aj dvadsiati. Bieli takí nie sú. Združujú sa do menších skupiniek, alebo žijú radšej sami v opustených domoch. Čo je zvláštne, existuje medzi nimi akási závisť. Navzájom si vypaľujú príbytky. Ani tí z pasáže, o ktorých ste písali v zime, požiar vo svojej pivnici nezaložili. Kým sa niekde túlali, urobil to niekto za nich. Obyvateľ pivnice tam vraj našiel aj zápalnú fľašu a ukázal ju aj policajtom. Rovnaké informácie som dostala od bezdomovcov aj pri Tulipe. Tam vraj tiež niekto ich skrýšu zapálil. Je to naozaj zvláštne, ale závidia si aj to málo, čo majú, a aj to si navzájom ničia.„
Jeden pomoc odmietol, druhý ju nestihol uži
V prostredí bezdomovcov sa Dana Struhárová o ich živote podozvedá kadečo nové. Ostala uveličená, keď jej povedali, že bezdomovcami bez práce a peňazí sú iba v zime. V lete chodí väčšina z nich do Čiech na brigády. Asi preto ich v uliciach nestretávame.
Bezdomovci pomoc od mladej referentky neodmietajú. Teda, pokiaľ im poskytuje finančnú pomoc. Ak ide o ubytovanie, zdravotnú alebo inú starostlivosť, to je už iná káva. Nedávno sa Dana Struhárová stretla s mladým 19-ročným mužom, ktorý v nej zanechal smutnú spomienku. „Priviedla mi ho v zime vlastná mama, ktorá je tiež bezdomovkyňou. Býva v kempe v Priekope a prišla za mnou s tým, aby sme sa oňho postarali my, lebo sa nemôžu zniesť. Problémom tohto chlapca ani tak nebol život na ulici, ale závislosť. Bol na detoxikácii, odkiaľ mal ísť do resocializačného zariadenia. Vybavili sme mu jednorazovú dávku, za ktorú sme boli spolu nakúpiť všetko potrebné. Keďže odtiaľ chodievajú na výlety, kúpili sme ruksak, botasky, vhodné oblečenie. Lenže na druhý deň sa vrátil naspäť. Nepáčil sa mu tam režim. Stratil návyky, ktoré máme my ostatní. Je mi ho ľúto, lebo má celý život pred sebou a kazí si ho. Škoda, že mu tú liečbu nemôžeme nariadiť,„ posmutnela a spomenula si ešte na jeden prípad.
Myslela ním 42-ročného muža, ktorý pomoc neodmietal, len ju nestihol využiť. Spomínaný muž poberal opatrovateľský príspevok na mamu. „Býval s ňou v dome, ale nestaral sa o ňu. Často boli u neho kamaráti a vyzerá to tak, že tieto peniaze s nimi prepil. Kolegyňa to prešetrovala a upovedomila ho na to, že ak sa o ňu nebude starať, mama bude umiestnená do ústavu a nebude dostávať ani peniaze. Nepoučil sa. Mamu umiestnili do ústavu a keďže dlhší čas neplatil za byt, v novembri ho vysťahovali. Asi sa nevedel zmieriť s tým, že má opustiť svoj dom, preto si v záhrade za ním vybudoval búdu a žil v nej v tých najhroznejších mrazoch. Navštívili sme ho, ponúkli mu pomoc, poslali ho na úrad práce, aby si povybavoval papiere a aby mohol dostať dávku v núdzi. Pre istotu som na úrad volala, ale povedali mi, že neprišiel. Zabehli sme sa za ním pozrieť a našli sme ho v marci mŕtveho. Nemal žiaden príjem a pokiaľ mu tam niekto nedoniesol niečo jesť, bol hladný. Skontaktovali sme sa s jeho príbuznými, ktorí mu vystrojili poriadny pohreb.„(md)