Tak som si pomyslel na tom našom moste: že na takú myšlienku neprišli naši terajší financministri! Dnes je daň síce zahrnutá v cene cigariet, ale bračekovci, strážcovia štátnej pokladnice, aký by to bol prínos do rozpočtu! A aká úžasná spravodlivosť, keby museli platiť všetci – nielen robotníci na stavbách, nielen traktoristi v traktoroch, šoféri v autobusoch (sú aj takí, veružehej!), ale aj poslanci, ministri, vysokí úradníci, premiéri na európskom summite, kozmonauti na orbite, cestujúci v lietadlách – prosto: všetci milovníci klincov v ústach, haván v kútiku úsmevu, nedbalo z perí trčiacich fajok ako komisár Maigret,.
Naša sympatická ministerka práce a rodiny by dostala od daňového úradu upozornenie: za rok 2005 ste nezaplatili ročnú daň za fajčenie vo výške 5 000 Sk. Ďalšiu faktúru by dostala od kolegu ministra zo stoličky vľavo za znečisťovanie životného prostredia. A koľko by dostal minister zdravotníctva, ktorý je aj lekárom? Možno by sme z daní za fajčenie mohli vybudovať na diaľnici do Žiliny dve estakády. Možno by sme obnovili na desiatkach škôl ploché strechy, z ktorých tečie aj za sucha.
Anglický humorista P.G. Wodehouse napísal: Ach, tí fajčiari! Celý svet im je popolníkom! Svätá pravda je to! Pri novinovom stánku na nástupišti SAD v Trstenej je tzv. „hluchý priestor,„ ktorý slúži ako „zašiváreň“. Cez prestávky tam chalani i buchty z neďalekého gymnázia hulia ostošesť. V martinskom gymnáziu som už dávno nebol, ale pred ôsmimi rokmi študenti - fajčiari postávali až pri Slovenskom národnom múzeu. Dve študentky sa náramne ponáhľali dotiahnuť oheň aspoň do polovičky cigaretky; bolo im náramne zima. Pomyslel som si: musia mať poriadne prísneho riaditeľa, keď necháva mládež takto sa trápiť...
Špakov pribúda vo vrstvách. Popod balkónmi bytoviek (vežiakov) nájdete v tráve stovky ohorkov rôznych značiek a farieb, vrátane takých, na ktorých je aj bez okuliarov viditeľný nezbozkávateľný rúž. Nedávno som videl pod vežiakom na Západe (nie v USA, u nás máme aj Západ) v klíčiacej trávičke nedofajčenú havanu, ktorá stojí peknú sumičku. Myslel som, že je to psie hovienko, ale bola to pravá, nefalšovaná havana, možno priamo z Havany. Básnik by napísal: Hoc bola studená, ešte krásne voňala. Uznávam, pred desiatkami rokov som bol fajčiarom: je to krásny pocit, fajčiť na balkóne a odcvrknúť špaka ukazovákom a nechtom z palca do neznámej tmy, je to pôžitok na nezaplatenie. Nefajčiar nechápe, aké je to: nenápadne, oblúčikom, švihnúť dohárajúcu cigaretku niekomu na balkón, za košeľu, do suchej trávy, do otvoreného okna, do stohu slamy...
Len dobre platená úradnícka hlava mohla vymyslieť nariadenie, že v reštaurácii – v čase od 11. do 14. hodiny sa nefajčí. Kvôli čomu? Veď v reštaurácii, v ktorej sa inokedy fajčí, smrdia dymom steny, sklo, kuchyňa, jedlá, aj vrchný. Vrcholným, priam geniálnym byrokratickým výkonom bolo nariadenie, že v tej časti pohostinstva, kde sa je, sa nefajčí, že stačí oddeliť tento priestor záhradkou, paravánom, alebo širokochrbtovým pracovníkom z recepcie.
Uznávam dvoch fajčiarov na svete: nebohého amerického hudobníka Leonarda Bernsteina, ktorý musel mať cigaretu aj v rozhlasovom štúdiu, keď nesmrteľné skladby neopakovateľne nahrával s filharmóniou; a môjho priateľa, lekára Vladimíra Pavlíka, bývalého primára z chirurgie v čadčianskej nemocnici: po štvorhodinovej operácii, v ktorej šlo o život, si zapálil pri kávičke v pracovni cigaretu ako bodku za záchranou života človeka. Vidíte, aký som tolerantný? Ján Štepita
