Článok pokračuje pod video reklamou
Žabokreky
Žabokreky sa nachádzajú v blízkosti mesta Martin, na pravostrannom prítoku rieky Turiec.
Prvá písomná zmienka o osade pod názvom Villa Zabokrek je z roku 1282. Tento priestor bol však osídlený už aj pred prvou písomnou zmienkou, čo podľa historických prameňov dokumentujú nálezy pozostatkov stavieb z čias Veľkomoravskej ríše, vrátane najstaršieho kostola z 9. - 10. storočia, ktorý sa nachádzal na Kostolišti (osade nad Žabokrekmi).
Aj vykopávky v lokalite Mohylka nad obcou Žabokreky hovoria o pietnom mieste slovanských bojovníkov zo 7. - 9. storočia (nájdené sekeromlaty, dvojsečné meče, ostrohy).
Písomných zmienok o stredovekých Žabokrekoch už z 13. storočia, z čias panovania dynastie Arpádovcov v Uhorsku, je pomerne veľa. V záznamoch zo 14. storočia, z čias vlády panovníckeho rodu Anjouovcov, sa už dozvedáme aj o konkrétnych vlastníkoch obce. Tak vieme, že v roku 1323 vlastnil dedinku Peter, syn Bittera, ktorý ju zamenil za iné majetky so županom Dončom. Záujem o Žabokreky bol pochopiteľný, tieto ležali na vtedy dôležitej spojovacej ceste stredoveku.
Od 14. storočia boli osudy Žabokriek spojené s necpalským panstvom a rodom Necpálskych, neskôr Juštovcov, a to až do roku 1848. V tomto období v miestnej evanjelickej cirkevnej škole učil aj Jurko Langsfeld, sučiansky rodák, ktorý ako bojovník za práva Slovákov v revolučných rokoch 1848/49 bol v júni 1849 maďarskými vojskami popravený. Aj po zrušení poddanstva zostala obec ďalej závislá od Necpál, kde bolo sídlo notárskeho úradu a ďalších vtedajších správnych orgánov, a to až do jej politického osamostatnenia sa v roku 1950, keď bol v obci zriadený úrad národného výboru s matrikou.
V celej histórii obce sa jej obyvatelia prevažne zaoberali poľnohospodárstvom a chovom hospodárskych zvierat a k týmto činnostiam pridruženými remeslami. V dávnej minulosti sa živili tiež ako chýrni turčianski šafraníci a olejkári, ktorých podľa písomných záznamov z r. 1783 bolo v obci registrovaných 71 a so svojimi liečivami a pochutinami obchodovali hlavne v Poľsku, na Ukrajine a v Rusku. Maloroľníci doplňovali poľnohospodársku činnosť remeselným spriadaním vlny, tkaním plátna, kobercov, súkna. Pre tieto činnosti boli na potoku Belianka, ktorý preteká obcou, postavené objekty ako mlyn, píla, valcovňa súkna, čistička a triedička ovčej vlny, ktorú využívali aj zo širokého okolia. Zanikli až po roku 1950 v procese znárodňovania a v konkurencii s veľkými štátnymi továrňami. V obci najstaršími povolaniami boli mlynári, mäsiari a kováči, neskoršie pribudli aj krajčírky a v jednom období sa v obci vyrábalo aj pivo. Od 16. storočia bola v Žabokrekoch poštová stanica na poštovej ceste Bratislava – Košice, ktorú v rokoch 1552 - 1553 založil Matej Taxis.
Prírodnou zvláštnosťou obce sú čiastočne obnovené staré močiare s pôvodnými druhmi obojživelníkov a hmyzom charakteristickým pre takéto lokality.
Na budove bývalej evanjelickej školy sa nachádza pamiatkovo chránená zvonica. Návštevníci obce by nemali obísť štýlovú reštauráciu Ranč, v ktorej si môžu pochutnať na viacerých turčianskych špecialitách.
Známe osobnosti
Juraj Langsfeld (1825-1849) – v obci pôsobil ako učiteľ v rokoch 1847-1848
Kontakt
Obecný úrad, Žabokreky 145, 038 40 Žabokreky,
Tel.: 043/438 81 73, Fax.: 043/438 81 23
E-mail: starosta@zabokreky.sk, www.zabokreky.sk
Mandolína vraj bola medvedicou
