rí zo Žilinského majálesu, kde hrali len týždeň dozadu, predsa je táto kapelka stále veľmi vyhľadávaná, čo potvrdili aj naplnené priestory martinského klubu.
Koncertný večer otvorila predkapela z Bratislavy s nič nehovoriacim názvom Lavagance. Táto mladá kapela sa začala tvoriť len v roku 2003, koncertuje od roku 2005 a do našich končín zavítala po prvý raz. Od predkapely sa málokedy očakáva niečo výnimočné, no táto zaujala už svojou zostavou a po odohratí prvých tónov bolo všetkým jasné, o čo ide. Konečne sa na Slovensku zas našla mladá kapela, ktorá prišla na slovenský trh s novým žánrom. Ide o akýsi mix ElectroBooggie, Cadillac a Rock ‚n‘ Rollu, s anglickými textami pesničiek. Táto veľmi energická a príjemná hudba priam ťahala ľudí do tanca, no a keď sa spevák a gitarista v jednej osobe začal tanečným spôsobom pohybovať po malom pódiu, okamžite roztancoval niekoľko dovtedy len postávajúcich ľudí. Ich aktuálny singel Back to attraction už možno počuť v slovenských rádiách. Ich hudba určite nie je len na počúvanie, túto zostavu treba proste zažiť hrať na živo. Istotne budeme o nich v budúcnosti ešte počuť a komu sa nechce čakať, má možnosť vidieť ich na minimálne troch letných festivaloch na Slovensku.
Hlavná hviezda večera Para sa prítomným prihovorila až niečo po jedenástej hodine piesňou MataMatoMataHari. Sprvu však zneli jej tóny bez speváka. Lasky sa až po minútovom intre, ktoré naladilo tú správnu atmosféru, predral na pódium stredom baviaceho sa davu zozadu od baru. Následne už s jeho hlasom odzneli songy ako Prezident, Príbeh, Otec a vlastne postupne všetky známe pesničky, samozrejme nemohla chýbať Brutálna zostava. Lasky ani tentoraz neodolal a vrhol sa do davu, ktorý ho na rukách previezol naokolo celej arény a naspäť na pódium. Koncert ukončili pomalšou pesničkou Prví poslední, no martinské publikum si, samozrejme, vypýtalo prídavok. No ani po polnoci klub nechcel pustiť kapelu oddýchnuť si a neustávajúcim potleskom donútil vyčerpanú kapelu opäť vyjsť na pódium. Keďže však už nebolo čo hrať, po prvý raz sme mohli vidieť Paru improvizovať (čo sa nestáva ani na iných koncertoch) a ich párminútové jamovanie nadchlo aj samotného Laskyho, keďže pri odchode z pódia stihol ešte s úsmevom na tvári zakričať spoluhráčom: „Celkom dobré, nie?„ Para je už klasika a tak hodnotiť tento koncert inak ako výborný, sa ani nedá.