Tibor Kubička:
„Nemám rád, keď sa zalamuje rukami a trpí na javisku...“
na obzretie sa späť. A s kým iným, ak nie so samotným režisérom inscenácie Tiborom Kubičkom.
Ako ste sa dostali k belianskemu ochotníckemu súboru?
Moja spolupráca s belianskym amatérskym divadlom sa začala stretnutím s Matúšom Oľhom. Poprosil ma, keďže jemu to už časovo nevychádzalo, aby som sa ujal tohto čarovného súboru. Chodil som na predstavenia už predtým a videl, aký potenciál drieme v súbore, takže veľa námahy Matúš vynaložiť nemusel a ja, vtedy ešte ako študent VŠMU, som túto spoluprácu prijal.
Spomínate si ešte na prvé skúšky?
Áno, veľmi dobre. Skúšali sme Návštevu starej dámy od Friedricha Dürrenmatta. Bral som to nesmierne vážne. Nemali sme vybudované žiadne vzťahy, veľa ľudí som nepoznal a aj z tohto dôvodu som sa, pochopiteľne, svedomito pripravil. Priznám sa, bol som aj trošku nervózny. Išlo o náročný titul s veľkým obsadením. Hlavnú postavu Claire hrala Danka Kolláriková, pani herečka, ktorá sa teší úcte zo strany svojich kolegov – hercov, ale aj zo strany obyvateľov obce. Vtedy sa po nejakom čase vrátila na javisko, preto som pociťoval zodpovednosť aj voči nej samotnej. Teraz, s odstupom času viem, že som jej ten návrat neznechutil. Návšteva starej dámy okrem iného preverila aj to, kto typovo sedí na akú postavu.
Ako to z vášho pohľadu vnímali samotní herci?
Hľadali sme si k sebe cestičku. Neboli zvyknutí na môj spôsob práce. Zo začiatku sme veľa čítali, ja nerád podceňujem prácu pri stole. Samozrejme, vždy to závisí od náročnosti predlohy. Možno boli trošku zaskočení, ale zvládli to. Matúš je kapacita na slovenskú klasiku, v tomto ho má málokto šancu prekonať. Ja sa v tej oblasti necítim veľmi dobre. Je tam jedno veľké nebezpečie. Keď takúto inscenáciu nesprávne chytíte, vznikne efekt, za ktorý sa často ochotníkom smejú. Jednoducho nemám rád, keď sa zalamuje rukami a trpí na javisku...
Zvonodrozdovo bolo ale o inom...
Samozrejme. To už sme sa so súborom vzájomne poznali a presne som vedel, koho obsadím do konkrétnych úloh. Zvonodrozdovo je dobrý materiál, pretože je to také francúzske Kocúrkovo, kultový román, ktorý som pre túto príležitosť zdramatizoval. Na Starej dáme sme sa hľadali, no Zvonodrozdovo bolo pre Belú priam šité na mieru. Našli sme v tom aj krásnu symboliku. Práve v čase premiéry bolo aj u nás pred voľbami primátora, a táto situácia presne kopírovala dej hry. Totižto, starosta Zvonorozdova opäť kandiduje do svojej funkcie a ponúkne obci to, čo tam ešte chýba – verejné záchody ako symbol pokroku. V Martine bola aférka so „skleníkom“, ktorá rozdelila Martinčanov na dve skupiny - tak ako v spomínanej hre. Boli sme aktuálni a trošku aj drzí, cez „skleník“ sme nafotili rozpadávajúci sa Národný dom a túto fotku sme mali na bulletine.
Je o vás známe, že sú vám blízke diela balkánskych autorov.
Zo súčasnej bulharskej drámy som dokonca robil diplomovú prácu. Podstatná časť sa týka Christa Bojčeva, jeho poetika je mi blízka, mal som možnosť inscenovať tri jeho hry. Do veľkej miery má na tom zásluhu Katka Sedláková a jej preklady nielen Bojčevových textov. Iróniou osudu bolo aj to, že ako jedna z mála prekladateľov z tohto jazyka mi bola na štátniciach oponentkou. Bojčevovu hru Plukovník Vták som režíroval v Kysáči vo Vojvodine. Tento text som pôvodne chcel robiť v Belej, ale zlákala ma príležitosť vyskúšať ten južanský temperament priamo na pôde divadla v Srbsku. Keď som však nad tým spätne rozmýšľal, stále som Bojčeva dlhoval aj Belej a cítil som, že sú schopní zahrať niečo takéto. Preto sme spolu urobili Plukovníkovu ženu, s ktorou sme napokon odišli aj na Dolnú zem a myslím si, že to malo veľký úspech. Podarilo sa nám ponúknuť divákom komédiu, kde úsmev na konci mrzne...
Po ročnej odmlke ste sa k súboru vrátili a pri príležitosti osemdesiateho piateho výročia ochotníckeho divadelného súboru Belá-Dulice ste so súborom nacvičili Chalupkovo Kocúrkovo. Ako sa s odstupom času pozeráte na tento režijný počin?
Vedel som, že na takú slávnostnú príležitosť, akou je „osemdesiatpäťka“, sa patrí prísť s niečím zo slovenskej dramatickej tvorby. Po dlhom vyberaní som sa rozhodol, že keď niečo slovenské, tak ten prazáklad - Chalupkovo Kocúrkovo z roku 1830. Bolo mi jasné, že sa pustíme na neľahkú cestu. Ešte som tam aj pár výstupov dopísal, ale pán Chalupka ma strašiť neprišiel, tak verím, že sa mu to asi páčilo. (smiech)
Určite vás práca na tejto hre stála veľa námahy...
Nebol som v tom sám. Všetci sme si boli vedomí, že táto inscenácia je niečím výnimočná, a tak sme k tomu aj pristupovali. Kto môže povedať, že má v amatérskom divadle ideálne podmienky? Veľkú oporu mám, aj celý súbor, v starostke obce Anke Badínovej – bez nej by divadlo v Belej-Duliciach už dávno nebolo. Za všetko hovorí situácia v tejto sezóne. Z toľkých turčianskych súborov odpremiérovali len dva. Ale naspäť ku Kocúrkovu. Počas ciest z Bratislavy som niekoľko týždňov čítal originál a rôzne jeho úpravy, aby som nakoniec dospel k tejto podobe odľahčenej, ale nie ožobráčenej inscenácie Chalupkovho Kocúrkova. Vo vlaku som sa pripravoval na skúšky, ale nie vždy som prišiel z hotovým materiálom. Často sme veci objavili priamo v procese. Vedel som od začiatku jednu vec - celé od slova do slova sa to zahrať nedá. Bolo by to nudné. Dnešný divák potrebuje aktualizáciu, dynamiku deja. Kocúkovo veľa dynamiky nemá. Preto sme ju museli dodať zvonku. V našom prípade dopísaním Chalupku ako postavy, ktorá celé dianie, takpovediac „on-line“ vytvára, rytmizuje.
Myslím si, že je namieste opýtať sa, či spájate svoju budúcnosť s belianskymi ochotníkmi...
Netrúfam si to ešte takto verejne povedať, lebo neviem, čo ma čaká v najbližšom čase. Pracujem v Slovenskej televízií a to mi berie veľa času, preto som zatiaľ nič nesľúbil. Samozrejme budem s belianskym divadlom vždy rád spolupracovať, len momentálne som vyťažený natoľko, že cestovať do Martina sa mi darí menej a menej. Minimálne pri výbere titulu však pomôžem, lebo stále patrím k súboru. Jedno ale môžem rozhodne povedať – Kocúrkovo nebola moja labutia pieseň v belianskom ochotníckom súbore.
Michal Badin