Tkáčkou na celý život

Nielen najbližší susedia o nej vedia, že má šikovné ruky. Od detstva sa venuje najmä tkaniu kobercov. Ako nám sama povedala, kedysi sa tkali aj uteráky, dokonca plachty, no tie sa dnes už nerobia. „Krosná som zdedila po svojej mame, majú viac ako sto rokov,“ hovorí pani Helena a pokračuje: „Koberce som tkala so svojou nebohou sestrou, od nej som sa veľa naučila. V minulosti som pracovala v poľnohospodárstve, takže najmä počas zimy som mala dosť času venovať sa mojej celoživotnej záľube.“
Helena Timková utkala stovky metrov kobercov. Ak by sme ich všetky v Slovanoch rozprestreli, tak by sme sa po nich možno dostali až do Martina. Veď jeden utkaný koberec má približne tridsať metrov, menšie sa vraj nevyplatilo robiť. Helena Timková má rada ľudové motívy. Vždy preferovala pestré pastelové farby. Vzory kobercov boli rôzne, najčastejšie sa tkali pásikové. Koniec koncov, niektoré z nich by ste našli aj v Martine – v Etnografickom múzeu Slovenského národného múzea v Martine. „Veľa kobercov som rozdala. Vždy sa našla nejaká príležitosť, keď som ich mohla niekomu podarovať. Rodine, priateľom, známym. Niektoré mám aj na povale. Je ich toľko, že ich už ani nemám kam dať,“ povzdychne si pani Helena a dodáva: „Veľa vecí sa zmenilo, tkané koberce už dávno vyšli z módy.“
Šikovná tkáčka to však berie športovo, vôbec jej to neprekáža. Teší sa z toho, že vďaka svojmu koníčku spoznala veľa ľudí. „Už dvadsaťsedem rokov žijem sama, ale necítim sa osamelá, vždy niekoho pri sebe mám. Pri tkaní kobercov mi pomôžu aj susedky, najmä Anna Chochulová či Božka Kamienová. Veľakrát ma od krosien doslova vyženú. Samé sa pustia do tkania, vcelku im to dobre ide.“ O pokračovanie tradície tkania kobercov sa Helena Timková neobáva. „Moja neter, Mária Michalcová, má ku krosnám pozitívny vzťah. Teraz si k nim síce nesadne, lebo má málo času, ale keď bude na dôchodku, tak sa k nim určite vráti. Má ich rada, o tom vôbec nepochybujem.“ Snímky: (kp)