Článok pokračuje pod video reklamou
Eliška Bartošová, jedna z nich, náhle zomrela. Mladá, 19-ročná, plná plánov, optimizmu. Tá, ktorá ešte nedávno s nimi chodila do školy, smiala sa. K smútku sa o pár dní pridružilo znechutenie. Vyhlásenie v médiách, že Eliškinu smrť zapríčinilo fajčenie, ich rozhorčilo tak isto ako jej rodinu a blízkych. Takéto očierňovanie nemôžu strpieť. „Keď som to videl v správach, vyslovene ma to nahnevalo. Je to hlúposť! V kolektíve sme s ňou trávili veľa času a vieme, že nikdy nefajčila. Pobúrilo nás to a rozhodli sme sa v deň odovzdania maturitného vysvedčenia spolu s triednym spísať petíciu, aby sme jej meno očistili,“ vyjadril sa za všetkých ďalších 31 spolužiakov Igor Ferenčík. Z nich štyria prišli k nám do redakcie, aby výmysel z médií vygumovali. Niektorí zo spolužiakov prísť ani nemohli. Vracať sa v spomienkach na Elišku by nezvládli... Nikto z nich však na svoju zosnulú spolužiačku nedá dopustiť, nikomu neodpustia, ak ju očiernia, bránia ju a stále na ňu myslia. Nikdy na ňu nezabudnú.
Intenzívnejšie jej stratu prežívali počas nedávnych maturitných dní. „Museli sme sa nad to povzniesť, aby sme dokázali zmaturovať. Všetci sme podvedome mysleli, že tam mala byť s nami,“ povedal smutno Igor Ferenčík. „Ona tam vlastne s nami bola...“ iba hlesla Eva Chabadová. „Áno, všetci sme sa na tom zhodli. Akoby nad nami bdela. Eliška bola vždy dobrá žiačka a mali sme pocit, že nám v ten deň odovzdala svoje vedomosti, dodávala vnútornú energiu, silu. Všetci sme úspešne zmaturovali. Po skúškach sme sa jej všetci išli poďakovať na cintorín,“ doplnil miesto nej Igor. Teraz, keď rozmýšľajú nad svojou ďalšou budúcnosťou, len s ťažkosťami si spomínajú na krásne sny vždy veselej, optimistickej Elišky. „Túžila byť herečka. Hrala v amatérskom divadle v Žabokrekoch a my sme ju boli niekedy na vystúpeniach aj povzbudzovať. Plánovala si s priateľom budúcnosť, detičky... ako každá žena,“ rozcitlivene povedala Eva Chabadová, ktorá jej bola zo spolužiačiek asi najbližšie. Kamarátkami boli od začiatku. „Spomínam si na prvý deň v škole v prvom ročníku. Každý už bol usadený, mal pár, len ja som sedela sama. Tak ako ona. Prišla ku mne, spýtala sa, či môže... Odvtedy sme sedeli za jednou lavicou. Potom, ako zomrela, som si nedokázala viac za ňu sadnúť. Odsadla som si, lavica ostala prázdna...“ nedopovedala.
Strata kamarátky a spolužiačky, s ktorou sa naposledy rozprávala pred dvoma mesiacmi, bola silná. Eliška neprišla do školy už pred veľkonočnými prázdninami. Nikto ani netušil, že je v nemocnici, iba to, že je asi chorá. „Vedeli sme, že má na srdiečku prístroj alebo také niečo. Nikto však presne nevedel, čo jej je. Ani ona... Niekedy odpadla, ale málokedy sa sťažovala. Bola taká nenápadná, tichá, neponosovala sa. Iba niekedy, že ju bolieva brucho,“ povedali nám Eva Chabadová s Luciou Oslanecovou.
