Slovenský horor

FEJTÓN
e zmizol parlament. Ministerstvá – tiež. Vyše 6 000 úradníkov rôzneho tabuľkového zaradenia (len v Bratislave) sa ocitlo v radoch nezamestnaných. Rada Európy bola šokovaná. Únia – dezorientovaná. Nezmohla sa ani na protest, ani na reakciu zvanú ihneď. Televízie nemali čo vysielať. V krajinách Západu nakúpili (lacno) seriály, na ktoré diváci vo vyspelých krajinách už dávno zabudli. Komerčné televízie začali s vysielaním SuperStar stareniek. Kastingy sa konali v krajských mestách. Výbery bol limitované spodnou hranicou 60 rokov. Do finále postúpili neznáme babky so zabudnutými ľudovými piesňami.
Ďalšia komerčná televízia, ktorá mala na čele generálneho riaditeľa - bývalého ministra kultúry, sa spamätala a začala vysielať kultúrne podujatia z vidieckych miest. Bývalý minister kultúry s prekvapením zistil, že aj na vidieku môže byť živá a zaujímavá kultúra. Ešte viac bol prekvapený, keď mu stúpol televízny rejting o 33 %. Slovenská verejnoprávna sa spamätala neskôr. Zmiznutím politiky z obrazovky zmizli komentáre, krátke správy, dlhé správy, diskusie, besedy pod lampou aj bez lampy, v šere, polotme, aj plnej tme. Pologe-niálni polokomici stratili trvalý zdroj inšpirácie – politiku. Ich komunálne pokusy o umeleckú satiru diváci prestali vnímať a STV ich zrušila.
Noviny písali somariny. Redakcie prepustili dve tretiny redaktorov. Majitelia reklamných agentúr vyskakovali z okien ako skrachovaní podnikatelia vo veľkej hospodárskej kríze. Regionálne strediská politických strán obsadili bezdomovci. Chlapi prestali postávať na ulici, posedávať na lavičkách, presťahovali sa do krčiem. Ale pivo nezlacnelo, nemali za čo piť. Tí, čo siahli na úspory, zistili, že pivo im nechutí, čapované bolo ako žbrnda so šľahačkou z prášku. Keď niektorý znalec politických pomerov začal rozprávať, táral. Nemal o čom. Vrátili sa muži statní i slabučkí k svojim manželkám, zasadli pred televízne obrazovky a – čakali. Zázrak sa nekonal...
Majiteľ pubu s názvom Na pravé poludnie František Franto jedného dňa povedal: „Je to na riť Paľovu!“ Zavrel piváreň, bufet na námestí, penzión za mestom a občerstvenie narýchlo na autobusovom nástupišti. Zašiel do metropoly a zaregistroval novú politickú stranu pod divným názvom: Strana potrebnej zbytočnosti (skratka: SPZ). V poslednej (ešte existujúcej) reklamnej agentúre objednal bilboardy. V televíziách vysielali trikrát denne spot o novej politickej strane; noviny mali novú tému: sme zachránení!
Do dvoch mesiacov mala SPZ milión dvestotisíc členov. Všetci ochotne zaplatili povinné vstupné členské: tisíc korún. František Franto sa stal lídrom novej politickej strany. Na námestiach miest i mestečiek ho vítali nadšené davy nadšených stúpencov. Rečniť nemusel. Program nepotreboval.
Pán prezident si vydýchol. Pretože parlament neexistoval, vyhlásil mimoriadne voľby. SPZ vyhrala, dostala 96,90 % platných hlasov. Iné politické strany neexistovali. František Franto bol na nových bilboardoch v nadživotnej veľkosti. Vedľa neho krásna žena. Cez prsia mala šerpu s nápisom Politika. Nad nimi bol zďaleka svietiaci nápis: Bez nej nemôžem žiť!