Utorok, 26. január, 2021 | Meniny má TamaraKrížovkyKrížovky

Za Haškom do Moskvy

Iba zhruba pred dvoma hodinami sme sa odliepali z pristávacej plochy na Letisku M. R. Štefánika v Bratislave a už sa znovu po výzve kapitána „nášho“ tridsaťpäťmetrového Fokkeru Mk. 28 model 100 Slovenských aerolínií s menom Nitra musíme pripútať.

Klesáme z modrého nadoblačného jasu a pod vylešteným krídlom lietadla sa po prechode mrakov zjavujú ešte miestami zamrznuté ramená rieky Moskva. Po niekoľkých minútach sa kolesá dotýkajú zmesi betónu a asfaltu, otvárajú sa dvere a cez „rukáv“ prechádzame do útrob letiska. „Vitajte v Šeremetieve, príjemný pobyt v hlavnom meste Ruskej federácie Moskva !“ letuškine vyprevádzajúce slová napriek rutine znejú úprimne a aj keby som sa mýlil, vôbec mi na tom nezáleží. Konečne v „brlohu ruského medveďa“ ! Roky som sa chystal na túto chvíľu a že to nie je iba sen, potvrdzuje mi za pasovou kontrolou stojaci ramenatý päťdesiatnik Michail s mojím menom – ako ináč v azbuke - na tabuľke nad hlavou, šofér pracujúci pre naše veľvyslanectvo, ktorý mi ochotne pomôže s kufrom a hajde ! Smer centrum, Slovenský dom na Druhej Brestskej, kde budem ubytovaný.
Darmo ma môj hostiteľ, riaditeľ Slovenského inštitútu v Moskve, diplomat a básnik v jednej osobe Juraj Kalnický (mimochodom, rodák z Turčianskej Štiavničky!) upozorňoval, že bez pasu zo Slovenského domu ani na krok. Keď som sa od recepčnej dozvedel, že mi ho, po vybavovaní formalít, vráti až okolo jedenástej predobedom, iba som sa v duchu usmial. Ráno, vedomý si nabitého poobedného programu, hneď po raňajkách som sa, hoci v najruskovatejšom Rusku, „po anglicky“ vytratil. Popravde, mapu mesta som nemal príliš dobre preštudovanú, už som si na svojich potulkách zvykol, že často náhoda je najlepší plánovač. Potvrdilo sa mi to opäť! Pomotal som sa nejakých dvadsať minút popri českej ambasáde a zrazu som pri pohľade na označenie ulice „skoprnel“ – Ulica Gašeka! Jardo, starý kamarát, tak sme sa znovu našli !
Na „Lomonosovke“ i s prekladateľmi
Veď vlastne to bol jeden z hlavných motívov mojej cesty na východ. Keď mi pred tromi rokmi vyšla kniha o slovenských pobytoch tohto svetoznámeho autora „geniálneho idiota“ – dobrého vojaka Švejka, už vtedy som špekuloval, čo ďalej, a vediac, že večný tulák Hašek strávil takmer šesť rokov (1915 – 1921) vo vtedajšom občianskou vojnou sa zmietajúcom Rusku, začal som poškuľovať týmto smerom. Využil som pozvanie spomínaného nášho kultúrneho zariadenia v ruskej metropole a pripravený rozhodiť siete, bol som tam. Poobede ma čakala príjemná hodina so študentmi slovakistiky na Filologickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity, teda na legendárnej „Lomonosovke“ na Leninských horách v spoločnosti docentky Ally Maškovej, na druhý deň beseda s členmi Zväzu prekladateľov Ruskej federácie, neobišiel ma (v dobrom!) poetický večer v Literárno-umeleckom múzeu sestier Cvetajevových v Alexandrove asi 100 kilometrov od Moskvy, kde zneli naše básne dvojjazyčne... Načo to zbytočne predlžovať: našiel som skúsenú a ochotnú prekladateľku Natáliu Švedovú (do svojej knihy básní mi čistou slovenčinou napísala venovanie „Válekovi Druhému úprimne autorka!“, čo už s ňou, keď témou jej diplomovky bol Miroslav Válek), zatiaľ telefonicky som si dohodol stretnutie s ruským haškológom Nikitinom, ktorému ostala na domácu úlohu moja kniha Haškovi v pätách, viacerí slovakisti mi sľúbili všemožnú pomoc, ubytovaním začínajúc... Po návrate domov mi ostáva vykasať si rukávy a dať sa do zháňania peňazí, lebo za Haškom sa budem musieť preputovať až na Bajkal. Tak mi treba!
Bitka na ervenom námestí
Dve ľudské riavy sa proti sebe ženú ako jarné vody horským snehom prikŕmených potokov a tam, kde sa zrazia, tryská nezatarasiteľný prameň chlapského revu, rinčania zbraní a krvi. Obrnené telá útočníkov narážajú o podobne chránené telá obrancov, spotené kone vedené svojimi jazdcami sa navzájom hryzú do slabín, pešiaci s nadľudským oduševnením prekonávajú vlastný strach i bolesť, aby často na smrť zranení pokračovali ešte niekoľko sekúnd v boji a v poslednom kŕči svojho pozemského života ešte vyhasili život protivníka, ktorý je na dosah ich meča. Akýsi plavovlasý obor na čele ruskej hordy, útočiacej sprava, zrazu skočí medzi Poliakov, čoraz panickejšie ustupujúcich pod mohutným „Urááá !“ jeho vojakov, a jediným úderom odtne fúzatému žoldnierovi pravicu nad lakťom a zároveň vrazí meč do boku jeho na útek sa obracajúceho suseda. Vtedy sa obor obzrie ponad plece v zakrvavenom brnení a... Prudko otvorím oči.
„Izviníte!“, placho sa ospravedlní akási Káťa s nakrátko ostrihanými vlasmi farby dozretej pšenice, hoci stretu jej pleca a môjho chrbta som na vine ja, lebo som strmo zastal uprostred chôdze iba niekoľko desiatok metrov od Chrámu Vasilija Blaženého (Pokrovského chrámu) na jednom z najkrajších námestí na svete - moskovskom Červenom námestí. Teda vlastne pred mrežovanou ohradou chrámu, za ktorou stoja nižnonov-gorodský starosta Kozma Minin a knieža Dmitrij Požarský, pod ktorých vedením ľudová domobrana v oslobodzovacej vojne roku 1612 zvíťazila a vyhnala z Moskvy poľských okupantov a ich žoldnierskych pomáhačov. Pre mňa je tým plavovlasým obrom z nedávnej chvíľkovej predstavy vľavo stojaci hrdina z Nižného Novgorodu, nech si hovorí kto chce, čo chce. Hoci aj tvorca súsošia Ivan Petrovič Martos... Ozaj, až teraz som si uvedomil, k čomu som dlhé roky v duchu priraďoval jemné trilky huslí a zurčanie harfy z úvodu symfonickej poémy Šeherezáda od Nikolaja Rimskeho-Korsakova. K chvíľke ticha, ktorá nastala po hroznej oslobodzujúceje seči. To je ten spev slávika nad zatíchnutým bojiskom, skúste si ho vypočuť...
Gagarin a pomýlený havran
Akokoľvek málo času by som však mal, byť v Moskve a obísť Kremeľ, teda nenavštíviť ho zvnútra, by bolo viac ako hriechom. Určite kvôli duchovnej sile, ktorá sa po stáročia existencie nazbierala na tomto strmom kopci po ľavom brehu rieky Moskva, Určite kvôli kráse skrývajúcej sa za viac ako dva kilometre dlhými hradbami z červených tehál so strieľňami z bieleho kameňa, ktoré na 28 hektároch (!) skrýva (a či skôr ponúka) toto najstaršie historicko-architektonické centrum mesta. Na Kremeľský (voľakedajší Borovický) kopec prichádzam pripravenejší, pokúšajúc sa „výročitým“ spôsobom vyrovnať s veľkolepou krásou, ktorá ma neminie. Aj preto som sa rozhodol do Kremľa vstúpiť po krátkej pätnásťminútovke z Červeného námestia dolu doľava cez Kremeľské nábrežie cez impozantnú Borovickú vežu. Veď práve v tejto časti, presne pred 850 rokmi (1156), nariadilo knieža Jurij Dolgorukij, oslavovaný zakladateľ mesta, postaviť
drevenú pevnosť, sídlo moskovského údelného kniežatstva. A potom je to už balzam na dušu, potešenie pre oči, adrenalín pre pumpu srdca... Aj dovtedy viac zamračená obloha akoby pochopila, že by nemala trestať nevinného turistu, aprílová obloha sa trhá ako stenčené plátno obnosenej „rubášky“ a slnečné lúče sa oslepujúco odrážajú od pozlátených veží Blagoveščenského, Archangeľského i Uspenského chrámu, Zvonice Ivana Veľkého, bieleho mramoru „Granovitoj palaty“, ba dokonca aj od patiny na nikdy nepoužitom Cárovi delo a vliezajú aj do pukliny po odpadnutom kúsku z Cára zvon, najväčšom „chlapíkovi“ svojho druhu na svete. Nedalo mi, bol 14. apríl a presne (keď už sme pri tých výročiach) pred 65 rokmi v Tajnovskej aleji tu prvý kozmonaut Jurij Gagarin po triumfálnej jazde mestom zasadil dub Kozmos. Našiel som, označený stále tabuľkou, „navigovaný“ prekvapenou záhradníčkou, ktorá po mojej zisťovacej otázke na chvíľu skamenela. Zrejme sa s podobným „interesom“ už dávno nestretla...
Na Spasskej veži, najväčšej kremeľskej, orloj na štvrť tonových hodinách odbíja celú. A mne záverečnú. Rýchlo von cez Trojickú vežu a Alexandrovskú záhradu, popri Manéžnej ulici a statnej Rožnej zbrojnej veži, v pokluse sa pozdraviac gestom jazdeckej soche maršala Žukova pred Štátnym historickým múzeom. Slabšiu hodinku po typicky veľkomestskom ruchu Tverskej, vpravo hľaď na dôstojného, na koni sediaceho Jurija Dolgorukého, o niečo ďalej snivo do diaľky hľadiaceho Alexandra Sergejeviča Puškina a potom naľavo popri ramenatom Majakovskom na Triumfálnom námestí popri Hoteli Peking do Slovenského domu po „bagáž“ a...
... na Šeremetievo
Nad Šeremetievom visia ťažké vodnaté mraky. Prší, miestami leje. Moskva sa so mnou lúči plačlivo. Na (letecky) blízkom Slovensku už rodáci oslavujú Veľký piatok, v Moskve sa k večeru prechyľuje posledný pracovný deň druhého aprílového týždňa roku 2006. Po všetkých letiskových kontrolách sedím pred „gejtom“ číslo 16 a s rastúcou nostalgiou začínam spomínať. Trebárs na dobromyseľných milicionárov, ktorí mi nezištne radili na preplnených križovatkách, tichý dáždik na starom Arbate v spoločnosti veršujúceho pesničkára Bulata Okudžavu i na havrana z Alexandrovskej záhrady snažiaceho sa ma presvedčiť typicky poeovským spôsobom, že „Nikdy viac!“
Jedno viem isto, veľmi sa mýlil. Určite sa vrátim.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  2. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  3. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  4. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  5. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  6. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  8. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  9. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  10. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  1. Závod zamestnáva 500 ľudí. Tatravagónka v Trebišove má 50 rokov
  2. Spoločnosť BILLA v novom e-booku radí, ako sa stravovovať zdravo
  3. Počas koronakrízy vzrástli obavy z dopadov práceneschopnosti
  4. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  5. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  6. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  7. Budovanie zelenej značky
  8. Arval Slovakia: Spoliehajú na nás firmy z kľúčových sektorov
  9. INEKO: Základná škola v Svätom Jure je najlepšia na Slovensku
  10. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 21 271
  2. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 21 078
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 17 527
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 8 753
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 356
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 8 097
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 493
  8. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 393
  9. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020 7 289
  10. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 7 229
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Ilustračná foto.

Prednosta Okresného úradu v Martine Vladimír Polakovič tvrdí, že percento infekčnosti v rámci okresu sa nedá určiť na základe čiastkových výsledkov.

3 h
Testovanie v Martine - Gymnázium Jozefa Lettricha na Ľadovni.

Naše obce a mestá sa testovania zhostili na jednotku, hoci na prípravu mali len pár dní.

15 h
Boj o prvé miesto v ankete bol veľmi tesný.

V ankete o Najlepšieho futbalistu TFZ 2020 bol rozdiel medzi prvým a druhým hráčov poradia len osembodový, čo je najmenšie číslo za posledných päť rokov.

9 h

Mesto Martin zverejnilo údaje zo skríningového testovania k pondelku 25. januára.

12 h

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Po páchateľoch polícia intenzívne pátra.

8 h

Dobre skončilo v Bobote, Čachticiach, Stankovciach. Výborne v Dolnej Porube a Trenčianskych Miticiach.

25. jan

Ide zatiaľ iba o čiastkové výsledky.

25. jan

Podľa aktuálne nastavených parametrov a údajov len z MOM, zriadených rezortom zdravotníctva, by si v Banskobystrickom kraji zopakovali testovanie v šiestich okresoch.

25. jan

Už ste čítali?