rovho domu na Hviezdoslavovej, sa veršovanými slovami výtvarníkovi i prítomným prihovoril ako kurátor Igor Válek.
Túžbu po výtvarných štúdiách si Alexander Slačka „nasýtil“ v kontakte s takými osobnosťami výtvarného života na martinskej pôde, ako Jozef Vongrej, dlhoročný riaditeľ martinskej „zušky“, Oľga Krýslová, pozoruhodná maliarka Turca, Milan Štefunko, ktorý ho zasvätil do tajov sochárskej tvorby a dozaista tiež kamarát - výtvarník Fero Kalina. Rok 1980 je v umeleckom životopise Alexa Slačku tiež dôležitým medzníkom. Vtedy vstúpil na pôdu Štúdia neprofesionálnych výtvarníkov Turca a pod vedením Alžbety Štefunkovej-Szabovej a Stanislava Troppa
v ňom pracoval a tvoril sedemnásť rokov.
V súčasnosti pripravuje svoje autorské výstavy mimo tohto kolektívu. Na práve otvorenej výstave predstavuje martinskej verejnosti svoje najnovšie maliarske výtvory. V jeho tvorbe dominuje olej a pastely, obrazy so zameraním na figurálnu tvorbu s prvkami reality
v kontraste s fantáziou. Vystavované pastely a oleje sú na stenách výstavných priestorov ozvláštnené drevenými plastikami.
Na svojom doterajšom tvorivom konte má výtvarník Slačka okolo tisícky obrazov, 120 drevených plastík a okolo päťdesiatky keramických predmetov. Prevažná časť z nich našla svoje domovské miesto v súkromných zbierkach na Slovensku, ale tiež v zahraničí (Kanada, USA, Nemecko, Česko...).
S aktuálnou výstavou tvorby sa síce zvyčajne završuje istá etapa v tvorivom živote výtvarníka, no v zázemí už pomaly ožíva myšlienka na to, ako ďalej. „Chcel by som vo svojej tvorbe pokračovať asi v takom duchu, aby som zjednotil svoje maliarske predstavy napríklad tak, ako to v oblasti zobrazenia Slovenska dokázali maliari Laluha alebo Kompánek. Farebne v jednom štýle, v súzvuku s témou, ktorá ma oslovuje.“ Tak sa vyznáva maliar Alex Slačka zo svojich budúcich umeleckých maliarskych zámerov.