trétov, „koho voliť„. Všetci portrétovaní boli vyretušovaní, všetci sa usmievali. Ani jedno heslo pri diaľnici, ani na ulici však neznelo: Za usmievavé Slovensko! Nebolo by to zmysluplné a zjednocujúce predvolebné heslo?
Zato na nás kričali zo všetkých plôch iné heslá: Za krajší život! Za lepší život; Za zlepšenie života v našom regióne; Za slovenskú vládu na Slovensku; Za rodinu; Za odluku cirkvi od štátu; Za pokračovanie reforiem...
Pozrime sa na tie heslá bližšie - počkajme si dva roky a pozrime sa do trenčianskeho či liptovského kraja, alebo do malohontskej župy ako a v čom sa stal náš život krajším? Aký je rozdiel medzi „lepší“ a „krajší“? Lepší musí byť aj krajší? Nedávno jeden zdravý osemdesiatnik z Oravy vykríkal na dlhej ozvenovej chodbe: „Za Slovenského štátu bolo lepšie! Všetkého bolo! Teraz niet ničoho!„ Nech mu je odpustená gardistická minulosť, ale „lepšie„ sa mali arizátori, štátni úradníci, gardisti, komisári pri mláťačkách, potrimiskári, vylizovači fašistických hrncov atď. Bol to krajší život, ak odvedľa, od susedov, odviezli na vozíčku obchodníka – Žida s celou rodinou, s batôžkami najpotrebnejších vecí, ktoré už nepotrebovali, do zberného tábora a odtiaľ v dobytčích vagónoch rovno do krematórií? Ani jeden z nich sa nevrátil. Za socializmu vyhlásil prezident Antonín Zápotocký: „Žije se nám lépe, žije se radostněji!„ V tom čase málokto u nás vedel, že už 35 rokov predtým mal náš večný vzor ZSSR tábory nútených prác na stavbách veľkých kanálov. V jednom z nich, pred veľkou bránou, kričal veľký plagát: Žiť stalo lučše, tavarišči, žiť stalo veseleje! (Žijeme lepšie, súdruhovia, žijeme veselšie!)
Heslá putujú po krajinách, históriou pramatky Európy v rôznych variantoch. Nedbajú na politiku a politikov. Dôležité je, že sa hodia. Možno ich zopakovať vždy, ak sa čo len trochu obtrú o súčasnosť.
Slovenská vláda pre Slovensko je pekné heslo. Nehovorí o tom, o čom mlčí. Mlčí o tom, čo napísať nesmie: Maďari skrývajú trvalý ťah na bránku. Na tej bráne do Raja je napísané: Autonómia. Alebo: Pripojíme sa k Maďarsku. Alebo: Bugár je škodná. Ó, koľko je v nás skrytých hesiel! Keby bola vo voľbách strana usilujúca o plnú rehabilitáciu Slovenského štátu, o udelenie vyznamenaní in memoriam bývalým POHG-istom (Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy), ničiacich statočne a nemilosrdne „tú pliagu, čo povstala proti vlastnému národu„, strana, vyhlasujúca holokaust za židovský výmysel... možno že by onen osemdesiatnik na ozvenovej chodbe bol vrcholne spokojný, zomieral by vnútorne vyrovnaný so sebou i so svetom, lebo jeho heslá boli (konečne) vyslyšané...
Ján Štepita