ľna alebo na detstvo našim opýtaným?
Miro Jaroš, spevák
Ja som také večné dieťa. Stále som pojašený, nevybúrený, chýba mi zodpovednosť. Rád som v detstve oslavoval aj MDD, lebo sme z maminej roboty dostávali balíčky sladkostí. Často mi pri deťoch, ktorým spievam, príde na um historka, ktorú mi mama rozpráva, ale ja osobne si ju nepamätám. Mám o dva roky staršiu sestru, ktorá pila ešte s maminých prsníkov, zatiaľ čo ja už z fľašky. A keď ju dojčila, obzeral som si ju z každej strany, až som sa jej napokon spýtal: Mami, ty tam máš fľašky?
Marián Lechan, redaktor Televízia Markíza
Mohol som mať tak 8 rokov, keď na našom paneláku na Ľadovni utesňovali strechu. Boli to začiatky zatepľovania bytoviek, no pre nás – sídliskové deti to bolo niečo nevídané. Keď sa zotmelo, po robotníkoch ostali pri dome dva veľké sudy. Jeden so „striebrenkou“ a druhý so studenou smolou. A keďže som chcel mať strieborné prsty, neostávalo nič iné, len aby som si ich pekne omočil v sude so striebrenkou. Po desiatich minútach ma strieborné prsty prestali baviť, tak som si išiel ruky umyť do potoka za dom. Zrada. Striebrenka nešla dole. Môj brat Martin mi teda poradil, že ak si ruky namočím do smoly, ktorá obsahuje benzín, je celkom logické, že benzín mi striebrenku z rúk umyje. A tak som si ponoril ruky do druhého suda so smolou. A pekne po lakte. Nebudem to naťahovať. Päť dní som chodil – a podotýkam, že aj do školy – s krásnymi rukami ako z ebenového dreva. Nepomáhal ani benzín, ani alpa či solvina. Na záver sa teda hodí rada pre čitateľov MY NŽT, ktorí sa chystajú máčať ruky v smole. Po ošetrení rúk indulonou smola za týždeň zíde. Neviem však, či to nie je ako s nádchou. Či ju liečite alebo nie – zmizne po siedmich dňoch.
Mária Bundová, speváčka
Od detstva sa venujem hudbe, takže k nej sa viažu aj moje spomienky. Hoci obaja rodičia sú muzikanti, nenútili ma. Prišla som zo školy, hodila na zem tašku, vzala ďalšiu a šla som na hudobnú. Pamatám si, že so sesternicou sme do 14 rokov skákali pred domom gumu, chodili sme kradnúť čerešne a k jednej starej tete ruže. Neviem, či o tom vedela, lebo ich predávala na trhu a keď som išla s nákupom okolo, vždy mi nejakú ružičku dala. Ako keby mi tým chcela povedať, že mi ich radšej dá, ako by som jej ich mala ukradnúť. Mala som krásne detstvo, rozumiem si s rodičmi doteraz a doteraz s nimi žijem. Nemám potrebu ešte riešiť problémy, ktoré by prišli, keby som nebývala s rodičmi.
Lucia Klocová, bežkyňa na 800 metrov
V detstve som nerobila atletiku, takže bolo bezstarostné. Každý druhý rok sme chodievali s rodičmi k moru a pamätám si, že som sa ho snažila užiť čo najviac. Veď more predsa nevidím každý deň... Chutila mi slaná voda, pila som ju z vedierka a more mi za to často čosi odnieslo. Raz šľapky, ktoré boli možno dva dni staré a druhý raz zasa mňa. Opaľovala som sa na brehu, zaspala som, prišla vlna a vzala si ma. Zobudila som sa až vtedy, keď som si trošku logla vody...
Peter Cmorík, slovenská SupeStar
Mal som pekné detstvo. Trávil som ho na Krásnej Hôrke u starkej. Bol som dieťa prírody, chodil som rád do lesa. Raz som sa strašne zľakol, keď sa na mňa čosi vystrašene pozeralo. Naproti mne na chodníku stála líška a pozerala, čo bude. Ja na druhej strane som robil to isté. Asi som nebol zaujímavý, lebo odišla.
Štefan Chlebo, finalista Miliónového tanca, tanečník
Tancujem od malička, takže moje spomienky na detstvo sa viažu k tréningom na sálach. Keď som netancoval, hrávali sme sa s chalanmi za panelákom. Že bol napríklad deň detí, sme vnímali skôr v škole. Doma nám rodičia kúpili nanukovú tortu, ale inak nič špeciálne sa nedialo. Teraz mi už rodičia nič nekupujú, ale akurát dnes mi prišla na MDD sms s textom: Ty veľké dieťa. Celkom ma potešila. Ja sa ako dieťa cítim vnútorne vlastne stále. Závisí to však od ľudí, s ktorými práve som. A s nimi sa viem hrať na dieťa.
Bruno Horecký, pedagóg a tvorca časopisu pre deti Fľak
Ako malý chlapec som chodil s rodičmi na výlet do Chorvátska, kde sme 2 týždne prežili pod stanom. Radi sme brázdili more na nafukovacom člne, ktorý sme potom „zaparkovali“ na brehu. Aby nám neodplával, vyrobili sme si provizórnu kotvu. Do igelitovej tašky sme nasypali piesok a hodili do vody. Po nejakom čase sme spozorovali okolo nášho člna hluk ľudí, ktorí vykrikovali: „Medúz, medúz!“ a veselo palicami do niečoho šťuchali. Bola to naša kotva, ktorá po vniknutí vody do piesku napuchla a vyzerala presne ako medúza. Miroslava Dírerová