oduchá. O to väčšia radosť z postupu zavládla nielen v samotnom klube, ale aj medzi priaznivcami a fanúšikmi futbalu.
O tento historický úspech sa pričinilo viacero ľudí, určite k nim možno zaradiť Jaroslava Fidrika, súčasného prezidenta klubu. Do teplického futbalu vstúpil v roku 1998, v čase, keď miestne mužstvo pôsobilo v prvej okresnej triede. „Od začiatku som mal jasný cieľ, vybojovať pre Turčianske Teplice druhú ligu. Vtedy mi možno len málokto veril, ale po rokoch snaženia sa náš spoločný sen stal realitou.“ Najťažšie v sezóne bolo prvému mužovi teplického futbalu na začiatku jarnej časti. Vtedy sa mužstvu herne nedarilo, prehralo päť zápasov po sebe. Jaroslav Fidrik k tomuto obdobiu poznamenáva: „Možno som bol v tom období na hráčov trochu tvrdý, ale malo to svoj zmysel. Povedal som im, že majú dve možnosti. Buď sa vzchopia a začnú vyhrávať, alebo môžu pokračovať v prehrách, ale už bez mojej prítomnosti v klube. Chalani ma poznajú ako maximalistu, nemohol som cúvnuť z našich spoločných predsavzatí. Ukázalo sa, že máme v klube inteligentných futbalistov, ktorí pochopili moju filozofiu“. Vo futbalových kuloároch, ale aj medzi fanúšikmi sa občas v priebehu jarnej časti hovorilo, že Turčianske Teplice nechcú hrať vyššiu súťaž. Jaroslav Fidrik takéto dohady jednoznačne odmietol. „Aj mne sa to dostalo do uší, ale je to hlúposť. Dokonca som počul, že chceme predať prvoligovú licenciu. Ďalší nezmysel. Ak by o ňu aj niekto prejavil záujem, tak by zbytočne meral cestu do Teplíc. Postúpili sme do prvej ligy a nechceme v nej hrať druhé husle.“
Richard Privitzer je s teplickou Aquou spojený už niekoľko sezón, veď v nej pôsobí už od roku 1997. Bezprostredne po poslednom zápase žiaril spokojnosťou, bolo mu jasné, že jeho tím po troch druhých miestach v tretej lige konečne vybojoval postup do vyššej súťaže. „Z postupu mám prirodzene radosť. Môžem povedať, že prežívam najväčšie šťastie vo svojej doterajšej futbalovej kariére. Nebolo to však jednoduché, veď viete, ako sme sa na začiatku jarnej časti trápili. Sezóna bola viac ako náročná, už druhý rok hráme v oklieštenej zostave, museli nám vypomáhať chalani z nášho béčka. Navyše sme, najmä na jar, absolvovali náročný zápasový cyklus, takže sme toho všetci mali viac ako dosť. Naša drina ale nevyšla nazmar, oplatilo sa vydržať. Dali sme do toho všetko, za čo sa chcem svojim spoluhráčom poďakovať.“ Teplické mužstvo, zvyknuté vyhrávať, sa v prvých piatich jarných zápasoch bodovo vôbec nepresadilo. Na mančaft doľahla kríza, s ktorou sa muselo vysporiadať. „Po každom prehranom zápase sme sa v šatni sami seba pýtali, čo je s nami, prečo sa nám nedarí. Absolvovali sme pohovory nielen s trénerom, ale aj prezidentom klubu. Herne to vždy nebolo úplne najhoršie, v prvých polčasoch sme súperov poriadne pritlačili, ale nedarilo sa nám premieňať šance. Bolo asi otázkou času, kedy sa to zlomí. Z tohto pohľadu bol kľúčový zápas v Kremničke, ktorý sme vyhrali. Opäť sme naskočili na víťaznú šnúru, doviedli súťaž do víťazného konca,“ hovorí teplický kapitán a na margo prvoligovej budúcnosti ďalej dodáva: „Vieme, že to bude ťažká súťaž. Voľna si veľmi neužijeme, ale s tým sme počítali. Každopádne potrebujeme káder adekvátne doplniť, ale to už je záležitosť vedenia klubu a trénera.
Chcem veriť, že sa v prvej lige nestratíme, že v nej pobudneme dlhšie ako jednu sezónu.“ Športovci veľmi dobre vedia, že bez dobrej partie sa dá len ťažko vyhrávať. Ak je atmosféra v šanti priaznivá, celkom logicky sa prenesie aj na ihrisko. Potvrdil nám to aj Richard Privitzer. „Partia sme skutočne veľmi dobrá, nerobíme žiadne rozdiely medzi mladými a staršími hráčmi. V šatni, ale i mimo nej, zažívame kopec srandy, atmosféra v tíme je po tejto stránke úplne v poriadku. Prirodzene, že občas aj zahrmí, ale vždy je to v záujme veci a nášho ďalšieho napredovania.“
Strednopoliar teplickej Aquy Rastislav Karas bude mať v júli iba dvadsaťjeden rokov. V základnej zostave sa síce neobjavoval pravidelne, ale svojimi výkonmi viackrát naznačil, že sa v nej môže perspektívne natrvalo usadiť. Je jasné, že aj on mal z víťazstva v súťaži veľkú radosť, prvá liga ho môže zas posunúť o niečo ďalej. „Postup do prvej ligy pre mňa ako mladého hráča veľa znamená. Je to príležitosť niečo sa nové naučiť, nazbierať ďalšie potrebné skúsenosti. Vždy som sa chcel naplno venovať futbalu, táto možnosť sa mi teraz dokonale otvára. Bol to môj sen, som rád, že sa mi aspoň z časti napĺňa. Zásluhu na tom majú aj moji starší spoluhráči, ktorí už vo futbale niečo preskákali. Viacerí z nich sú pre mňa vzorom, stále sa mám, čo od nich učiť. Rád by som sa k ich výkonom priblížil, verím, že sa mi to v krátkom čase podarí.“ Aj pre Rasťa Karasa bolo úvodných päť jarných zápasov najťažších v sezóne. Mužstvu sa nedarilo, strácalo body. „Nebolo to nič príjemné, psychicky nás to poriadne ničilo. Dôležité však bolo, že sme sa z toho dostali, že sme našli cestu ako z toho von. Výsledkom nášho snaženia bolo víťazstvo, ktoré si nesmierne ceníme a vážime.“ Rastislavovi Karasovi bolo jasné, že sa postup do prvej ligy dlho oslavovať nebude. Po krátkom odpočinku začne príprava na nastávajúcu sezónu. „Inak to ani nejde. Čaká nás súťaž, ktorá sa hrá na inej, povedzme, že vyššej úrovni. Futbal v nej má vyššiu kvalitu, hrajú ho prevažne profesionálni hráči. Cez to všetko si myslím, že nie sme úplne bez šancí, dúfam, že sa v náročnej konkurencii presadíme.“
Miroslav Kovalčík sa dozaista neurazí, ak ho nazveme futbalovým veteránom. Vo svojich štyridsiatich troch rokoch stále hráva aktívne futbal, nemá problém postaviť sa medzi žrde. Vôbec mu neprekážalo, že väčší priestor v bráne v priebehu sezóny dostával jeho mladší kolega. Oddal sa pre kolektív, ktorý po rokoch poctivej práce dosiahol historický triumf v podobe postupu do vyššej súťaže. „V prvom rade chcem povedať, že toto mužstvo si zaslúži absolutórium. Počas dlhých rokov robí dobré meno nielen svojmu klubu, ale predovšetkým regiónu Turiec, v ktorom žijeme. V predchádzajúcich ročníkoch sme možno hrali ľúbivejší futbal, mali sme lepšiu východiskovú pozíciu, ale nakoniec sme skončili druhí. V tejto sezóne sme sa nevyhli, najmä v úvodných zápasoch na jar, hernému útlmu, ale súťaž sme nakoniec vyhrali. Podľa môjho názoru, právom zaslúžene sme si po skončení ročníka prevzali zlaté medaily.“ Pre Miroslava Kovalčíka je víťazstvo v tretej lige najkrajším futbalovým zážitkom. Je to zadosťučinenie za všetky tie roky, ktoré futbalu venoval. „Chcem sa poďakovať spoluhráčom za to, že ma do kolektívu prijali, trénerovi za jeho dôveru, vedeniu klubu za vytvorené podmienky. Z víťazstva v súťaži mám veľkú radosť, ktorá sa dá len ťažko opísať.“ Ako sme už spomenuli, väčšinu majstrovských zápasov odchytal Tomáš Machovič. Nedalo nám, aby sme sa skúseného gólmana, akým Miroslav Kovalčík nepochybne je, nespýtali, ako sa mu v bráne pozdáva jeho mladší spoluhráč. „Tomáš má pred sebou slušnú perspektívu. Disponuje ideálnymi parametrami, takými, aké by mal brankár mať. Podľa mňa môže chytať prvú ligu, určite sa tejto náročnej úlohy zhostí dobre. Vek v tomto smere nie je podstatný, chýbajúce skúsenosti rýchlo naberie a primerane zúžitkuje.“
