Kováčske dedičstvo

Kto vchádza do jeho domu, nemôže si ne-všimnúť na priečelí steny zavesenú celú galériu dobových zbraní. Sú replikami tých, s ktorými viedli boje husiti. „Keď som bol vojakom v roku 1952, videl som tieto zbrane – celú ich sériu, v časopise Obranca vlasti. Odložil som si ho a roky opatroval. Keď som bol na dôchodku, napadlo mi, že ho mám kdesi odložený. Našiel som ho a podľa vzoru začal vyrábať historické zbrane.“
Ale majster kováč – Viktor Páleš sa nevenuje iba výrobe historických zbraní. Jeho záber je oveľa širší. Vyrába takmer všetko, čo je zo železa. Krbové náradie, svietniky, umelecké kované ploty... Ale majster neodmietne urobiť čokoľvek. Nakuť a „potiahnuť“ sekeru, motyky, čakany. Kadečo, čo ľudia potrebujú. Prichádzajú za ním nielen domáci Pravňania, ale aj z okolitých dedín. Aj to potvrdzuje, aké vzácne je dnes kováčske remeslo.
Od roku 1988, po odchode na dôchodok, sa venuje kováčskemu remeslu už len pre vlastné potešenie. Nepochybne, Viktor Páleš určite patrí medzi najstarších žijúcich kováčov
v Turci. Práve v tomto roku je šesťdesiat rokov odvtedy, čo dostal do rúk výučný list kováča. Opatruje ho ako oko v hlave v originálnych modrých tvrdých doskách. Vzácny list – tovarišské a výučné svedectvo, hovorí o tom, že absolvoval odbornú školu a prax. „Za kováča som sa učil u pána majstra Mihálika v Slovenskom Pravne, ale potom som istý čas robil v martinských strojárňach. Až po odchode na dôchodok som sa opäť začal venovať tomu, čomu som sa vyučil. Istý čas som robil nejaké veci aj pre UĽUV, ale aj pre Múzeum Andreja Kmeťa. Tiež som chodil robiť ukážky kovania do skanzenu v Jahodníckych hájoch. Istý čas som predvádzal toto remeslo aj na jarmokoch. Najmä v Mošovciach. Tam som bol dokonca ako prvý kováč. Keď vyhlásili, že som prišiel aj s vyhňou, ľudia si nosili porobiť nejaké náradie. Počas jarmoku som im urobil dobrú službu.“
Viktor Páleš nie je v rodine sám, kto sa venuje čiernemu remeslu. Pritiahol k nemu aj syna Jána. „Sám sa pribral a som veľmi rád, že ho to baví, že to bude po mne vedieť niekto robiť.“ Na našu otázku, kto je dnes lepší kováč – otec, či syn nám stále čulý 78–ročný otec Viktor Páleš povedal: „Syn má viac sily, aj mu to lepšie myslí. Lepšie vidí a má i dobré nápady. Dokonca už mi aj poradí. Ale to, čo nevie on, to mu zasa poradím ja. Ale, dnes je už majstrom môj syn.“
Isté je, že kováčske remeslo v Slovenskom Pravne nevyhynie – u Pálešovcov v dome zostane. „Na otcovi si vážim húževnatosť. Nie je ustenaný. Som rád, že ho to stále baví, veď keby nemal šmikňu, možno by tu už dnes ani nebol. Už toľko nevládze ako pred rokmi, ale stále čosi robí. Väčšinou spolu čosi porobíme a stále je aj čo. Inšpiráciu hľadáme dokonca aj na internete a v knihách. Otec má záľubu v historických zbraniach, ich zbierku si stále rozširuje. Verte, nie je jednoduché vyrobiť zbraň na základe pravdy. Práve to je svojím spôsobom veľké umenie. Otec to dokázal,“ s uznaním nám povedal pokračovateľ kováčskej tradície u Pálešovcov.
Snímka: (jk)