Streda, 21. október, 2020 | Meniny má UršuľaKrížovkyKrížovky

Pútnik

Nebudeme klamať. Priznávame, že aj my podliehame zaužívanej nedôvere voči bezdomovcom, žobrákom, chorým a opilcom, ktorí na uliciach naťahujú ruky a snažia sa obmäkčiť svojím strastiplným príbehom. Možno tým skutočným. Lenže tomu nikto neverí.

Zároveň nás teší, že v nás stále žije štipka ľudskosti a dávame im šancu. Bude to asi tým, že sa nás ich osud a rozpoloženie vie dotknúť. Aj 19-ročného Petra B. z Lednických Rovní nám prišlo ľúto. Už vo dverách sme zbadali i zacítili, že prichádza z ulice. Bol vychudnutý,
v rifliach po členky, iste detského čísla, s vyšitými rozprávkovými postavičkami, v špinavej vetrovke a s prázdnotou v jej vreckách. Na nohách zodraté staré topánky, ktoré sú svedkom niekoľkých stoviek kilometrov. Vkročil k nám s beznádejou, smútkom a s nesmelou prosbou, ktorá bola jeho poslednou možnosťou: „Predám vám svoj príbeh. Aj za malý honorár, len nech mám na pár dní aspoň na rožky.“ A tak sme mu dali do ruky papier a pero.
Výprask od otca za pochvalu
Cestujem a niekedy kráčam po Slovensku a hľadám prácu. Cestujem načierno, stopujem, chodím pešo, prespávam na staniciach a prosím o robotu. Prijmem hocičo. Aj za pár korún. Som možno zamestnanec, po ktorom túži každý zamestnávateľ. Lenže nikto ma nechce zamestnať. Moji potenciálni zamestnávatelia nie sú rasisti, nediskriminujú ma a celkom ich odmietnutie chápem. Som totiž trestne stíhaný na slobode...
Možno by som s týmto označením po Slovensku nechodil, keby... Keby sa môj život nezačal prevracať v 14 rokoch. Vtedy som z domu po prvýkrát ušiel. Môj otec si rád vypije a je potom agresívny nielen ku mne, ale aj k mame, sestre, bratovi. Keď už to bolo neúnosné, prespali sme radšej u susedy. Prvý útek podnietila otcova bitka. Vyžiadal si odo mňa žiacku knižku, v ktorej som mal pochvalu, lenže otec ju prečítal zle. Mysliac si, že som dostal poznámku, dostal som výprask. Ušiel som na bicykli ku krstnému, ale nie na dlho. Prišla si po mňa mama a musel som sa vrátiť. Lenže úteky neustali. Stali sa akousi každodennou súčasťou môjho života. Rodičia si so mnou nevedeli poradiť, a tak ma dali liečiť na psychiatriu. Tam som bol do decembra minulého roka a odvtedy prežívam všetko, len nie krásny a pokojný život chlapca vyrastajúceho z detských nohavíc.
Na psychiatrii v Kremnici som prežil jeden a pol týždňa. Nepáčilo sa mi tam. A keď sa mi niekde nepáči, nikto mi nezabráni utiecť... Hoci je toto zariadenie veľmi dobre zabezpečené proti útekom pacientov, mne sa to podarilo. A to za bieleho dňa a hlavným vchodom! Sedel som von v záhrade a zosnoval som si plán. Ponúkol som sa niekomu z personálu, že niečo odnesiem. Pri vstupnej bráne som povedal vrátnikovi, že tí okoloidúci sú moji rodičia a niečo im nesiem. Ani sa ma na nič nepýtal, dokonca ma vyprevadil s pozdravom „do videnia“!
Z psychiatrie na faru
Vrátil som sa domov, chvíľu bol pokoj, ale po čase to s bitkami začalo znova. A tak som sa dal opäť na útek. Aby som na ulici prežil, začal som kradnúť. Netrvalo dlho a bol som naspäť na psychiatrii. Tentoraz v Martine u pána docenta Ondrejku. Za tých pár týždňov sa v mojom živote ale nič nezmenilo. Úteky pokračovali, až ma kurátorka poslala k farárovi Mariánovi Kufovi do Inštitútu Krista Veľkňaza do Žakoviec, na východ. Tu sme, podľa mňa, okúsili všetci skôr šikanu ako život. Nesmeli sme piť, ženy fajčiť. Celkom som týmto pravidlám rozumel, bral som ich, ale nikdy som si nezvykol na celodenný program. Bol tvrdý. Ráno po siedmej hodine a raňajkách bol povinný polhodinový ruženec a omša. Potom sme chodili pracovať na stavbu alebo na pole. Stavali sme domy, aby mali v čom noví bezdomovci bývať. O dvanástej obed, ruženec a znova práca. O šiestej dobrovoľný ruženec, ale len pre tých, ktorí neboli na červenom zozname. Tu sa totiž obyvatelia delia podľa zoznamov. Na červenom sú nováčikovia, ktorí nesmeli opustiť okolie fary. Po troch mesiacoch prechádzajú na modrý zoznam a môžu ísť do dediny s nahlásením. Tí, ktorí sú na bielom zozname, v sobotu nepracujú a počas týždňa len do štvrtej hodiny. Ostatní sú na stavbe alebo poli od skorého rána do neskorého večera – aj do desiatej. Nemám proti manuálnej práci nič, ale... nevydržal som to a vybral som si horší trest – návrat domov.
„Zlodejina“ mi nesvedčí
Vrátil som sa do školy v Lednických Rovniach a učil som sa za strojníka. Otec pracoval, no popritom pil. S kolegami si nalievali aj počas pracovnej doby. Domov chodieval v nedobrej nálade s chuťou vyvolávať hádky a bitky. Neviem, čo drží pri ňom moju mamu. Každý sa jej čuduje. Nikto nevie, prečo sa necháva mlátiť, prečo necháva mlátiť mojich súrodencov. Ja som sa nenechal. Po roku a pol som prerušil školu (skončil som s výsledkom PVD) a odišiel ďaleko od rodiny - do Knežmostu v Čechách. Zamestnal som sa v automobilovom závode a tešil som sa, že začínam nový život. Všetko mohlo byť v poriadku, keby mi na izbu nenasťahovali nového spolubývajúceho a kolegu Petra. Bol mojím pokušením. Vedeli sme, že nie je úplne „čistý“. I keď neviem, či veriť jeho slovám, že má na krku vraždu. Možno aj mal, lebo mal guráž aj na iné zločiny. V jeden večer prišiel za mnou s nápadom vykradnúť neďaleké stavebniny. Váhal som, ale, pravdupovediac, potreboval som peniaze a nechal som sa prehovoriť. Stavebniny boli dobre strážené a po rozozvučaní „poplašniaku“ sme ušli a zamerali sa na nový objekt. V čiernom prevleku sme sa zamerali na zberňu surovín. Vzali sme si fax, dva telefóny, motorovú pílu a 190 slovenských korún. Po štyroch dňoch nám na to polícia prišla. Zľakol som sa a chcel ujsť. Ešte predtým som presne na Veľkonočný pondelok ukradol majiteľovi domu, v ktorom sme ako robotníci bývali, zlato a telefóny v hodnote 10 tisíc korún. Tentoraz som pri úteku šťastie nemal. Polícii som sa priznal. Moje priznanie klasifikovali ako poľahčujúcu okolnosť a vyšetrujú ma na slobode. Samozrejme, na Slovensku.
Chcem ešte jednu šancu
Domov sa vrátiť nesmiem. Rodičia sa niekedy zvyknú vyhrážať svojim deťom, že ak vyvedú niečo „hrozné“, domov sa vracať nemajú. Moji nežartovali. Poznám ich... Nepovedal som im to a ani nechcem vedieť, čo by mi urobili. Radšej sa im na oči neukazujem. Do Lednických Rovní chodím len na skok skontrolovať, či neprišla pošta, ako žijú súrodenci... Tých, chvalabohu, problémy s otcom nepostihli ako mňa. Možno trpia, ale ani ja to nemám ľahké. Nemám kam a ku komu ísť. Starých rodičov nemám, najbližšia rodina žije blízko rodičov. Nechcem im byť na príťaž, nechcem byť doma. Som odsúdený na život tuláka. Túlam sa po mestách a snažím sa nájsť si prácu, aby som mohol svoju hlúposť dať do poriadku. Chcel by som dostať ešte jednu šancu – šancu žiť normálnym životom. Viem, že za svoj zločin budem potrestaný minimálne podmienkou, ale som ochotný a chcem niesť zodpovednosť za svoje činy ako chlap. Nechcem sa pred trestom schovávať, aj keby ma to malo stáť slobodu. Viem, že to nie je a nebude jednoduché. Ale nevzdávam sa. Cestujem načierno vlakom potiaľ, pokiaľ ma nevyhodia. Stopujem a niekedy so zdvihnutým prstom prejdem desiatky kilometrov. Prespávam na staniciach, stretávam ľudí z ulice, ale dokopy sa s nimi nedávam. Nechcem skončiť zle. Žobrem, aby som mal aspoň na rožky a cigarety. Alkohol nepijem, nie je to môj štýl a nevidím v ňom riešenie. Ale cigarety – tie mať musím. Život na ulici bez nádeje, istoty a peňazí skúša moju psychiku. Upokojujem ju vdychovaním dymu.
Som tulák, ktorý behá z mesta do mesta, zo západu na východ. V žiadnom sa nezdržím viac ako dva – štyri dni. Načo aj? Ak nenájdem prácu tu, pohnem sa ďalej. Verím, že niekde raz nájdem šancu nanovo žiť. Bez útekov...Peter B., spracovala
a doplnila Miroslava Dírerová

Skryť Vypnúť reklamu

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zamestnanec chcel príspevok na stravu, no šéf mal iný názor.
  2. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  3. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  5. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  6. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  7. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  8. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  9. Zelená Bratislava
  10. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové
  1. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  3. Prebudili ste sa už v sude, sene alebo teepee? Je to zážitok!
  4. Počas pandémie je dôležité aj správne kúrenie
  5. Bezbariérové vozidlo
  6. Na NFŠ môže byť rýchlo 72 špeciálnych lôžok pre COVID 19
  7. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  8. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  9. Zelená Bratislava
  10. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 29 085
  2. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 16 184
  3. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 15 066
  4. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 13 758
  5. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 12 690
  6. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 357
  7. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 395
  8. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 245
  9. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 167
  10. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 8 923
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Turčania takmer týždeň zápasili s povodňami

V Turčianskych Tepliciach sa liala voda z polí od Dolnej Štubne, na Dubovom museli pre zaliatu cestu meniť dopravné značenie, v Blažovciach živel ohrozoval príbytky, v Rakove ratovali gazdovstvá a v Košťanoch sa rieka Turiec vyliala na rozsiahle územia.

Aj v Blažovciach sa už chystali vrecia s pieskom.

Hokejisti by mohli dostať peniaze do dvoch týždňov

Spojenie dvoch najvyšších hokejových súťaží zväz nepodporil. Nedovoľujú to normy.

Na ľade naraz trénuje len päť hráčov a brankár.
V nemocnici pribudlo ďalšie odberové miesto, testy už robia dva tímy.

Prezidentka Zuzana Čaputová v Martine, vyjadrila sa aj k celoplošnému testovaniu

So zdravotným personálom nemocnice sa rozprávala o tom, ako zvládajú nápor nových pacientov nakazených ochorením Covid –19, ale aj o tom, či sú personálne i lôžkové kapacity nemocnice dostačujúce.

Prezidentka Zuzana Čaputová dnes v Martine poďakovala všetkým lekárom aj zdravotníckemu personálu.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Koronavírus si vyžiadal prvú obeť z radov zdravotníkov

Obvodný lekár v Lokci podľahol ochoreniu COVID-19, mal len 48 rokov.

Vojaci kontrolujú miesta určené na testovanie Oravcov

Samosprávy musia do piatka rána pripraviť priestory, kde sa uskutočnia odbery. Oravcov budú testovať trikrát.

V nemocnici v Čadci zomrel pacient na COVID-19

Čadca je červeným okresom, Kysucké Nové Mesto ostáva oranžovým.

Už ste čítali?