tov ďalej a s odistenými granátmi sa pristavia tam, kde by sa mohli utečenci z obce alebo partizáni skrývať – na hrade...
Prvý „okresný úrad„ bol na Sklabinskom hrade
Odvtedy je takmer 800 rokov starý hrad v troskách. Nahé múry sa rozpadávajú, komnaty hradných pánov sú zasypané, život v nich navždy utajený, hrad stratil svoj pôvodný noblesný výzor i dôležitosť. Dnes sa už málokto zaujíma o históriu hradu, ktorému kedysi prináležalo dôležité postavenie. Veď, kto je zvedavý na skalnú zrúcaninu... Preto iba v skratke napíšeme, čo sme sa podozvedali z dostupných prameňov. Hrad vznikol niekedy v polovici 13. storočia a bol kráľovským majetkom, kvôli čomu ho niektorí z panovníkov navštevovali osobne. Na hrade sa zdržiaval napríklad kráľ Žigmund Luxemburský. Kvôli nemu Sučanci museli vydržiavať kráľovskú kuchyňu a Turanci zas dodávať ovos pre kone kráľovskej družiny. Kráľ sa obom obciam za to odmenil tržným právom. Krátky čas tu pobudol aj Ferdinand I., ktorý daroval Sklabiňu županovi a vicepalatínovi Fraňovi Révaiovi a jeho potomkom zabezpečil dedičstvo turčianskych županov. Toto právo užívali v čase, keď do polovice 18. storočia sa približne na 400 rokov stal hrad administratívnym centrom Turca - sídlom župy (stolice), čo podnietilo aj jeho prestavbu. Uprostred vnútorného nádvoria vyrástla kaplnka, renesančný poschodový kaštieľ, archív, pokladnica, väznica, po obvode nádvoria ochranné veže pred nepriateľom, za jej hradbami dve hospodárske budovy. Význam hradu klesol po presťahovaní stolice do novučkého župného domu v Martine v roku 1746. Hrad vyhorel dvakrát – v 15. storočí a o päť storočí neskôr. Z posledného požiaru sa hrad doposiaľ poriadne nevystrábil...
Stále nieím prekvapuje
Osud Sklabinského hradu však nevyzerá tak nepriaznivo. Veľkú nádej mu dávajú jeho kasteláni. Vytvorili si občianske združenie Donjon a plánujú vrátiť hrad do podoby, v akej bol pár minút pred návštevou fašistov v roku 1944. Hrad si skupinka nadšencov prenajala od obce v roku 2000 za symbolickú korunu, obýva ho, stráži a svojpomocne opravuje. „Bol som na hrade párkrát ako malý chlapec s rodičmi, pamätám si ešte bránu, ktorá v roku 1988 spadla. Cez jedny prázdniny sme išli opekať špekáčiky. Nebolo už kam, a tak vznikol nápad ísť do Sklabinského Podzámku. O hrad sa vtedy starala iná partia, ktorú viedol pán Ďurík zo Sklabine. Bolel ma osud hradu a zároveň sa mi páčila ich snaha zachrániť ho. Spýtal som sa, či môžem chodiť pomáhať a odvtedy som tu každý deň pomaly 11 rokov. Ako združenie však fungujeme od roku 2000 a je nás okolo desať,„ povedal predseda združenia 27-ročný Michal Svateník, ktorého vídať na hrade rovnako ako ostatných zvyčajne v montérkach. Spolu zachránili múry pred spadnutím, vystavali rúcajúcu sa severnú vežu, vyhĺbili studňu, bránia tráve v obrastaní zrúcanín, bránia zabudnutiu... Teraz by ste ho našli na streche hospodárskej budovy pri hrade. „Keď sme tu v roku 2000 začali s opravami, našli sme z nej iba stenu. Základy boli zarastené, všetko sme museli prečistiť.„ Miesto steny tu dnes stojí veľká kamenná budova so strechou, ktorej k dokončeniu chýba iba kúsoček. Od 30. mája je v jej priestoroch múzeum. Odhaľuje zbierku „pokladov„ z hradu. Pri jeho údržbe a oprave našli členovia združenia kúsky z révaiovského erbu, klenby okien, dvier a rôzne vykopávky. Múzeá im poskytli fotografie révaiovských županov, známi zas nábytok, ktorý na hrade síce nikdy nebol, ale približuje obdobie, keď v ňom pulzoval život.
Popri odkrývaní základov múrov a nachádzaní vzácnych relikvií, objavujú novodobí hradní páni aj zatiaľ neobjavené. Keď sa dali do výstavby dolnej hospodárskej budovy, v kríkoch a tráve našli obrubu studne. Ktovie, kto a kedy ju zasypal. Už na obraze z 20. rokov minulého storočia chýba (na snímke dole). Viaže sa k nej historka, ktorej však ani jej samotní objavitelia neveria. „Našli sme pri hĺbení studne kadečo. Aj kosti. Vraj by mali patriť žriebätku, ktoré do nej spadlo. Nám sa to však zdá byť nemožné, keďže studne mali obruby, aby do nich nenapršalo a žriebätko by sa cez obrubu neprepchalo. Skôr si myslíme, že paholkovia ho vyhnali na pole orať, lenže im z vysilenia možno skapalo a z obavy, čo by povedal pán Révai, ho hodili do studne s vysvetlením, že tam spadlo. Hradný pán ju dal vtedy zrejme z hnevu zasypať,„ myslí si Michal Svateník. Verí, že hrad ukrýva oveľa viac neprebádaných a neobjavených miest. „Tešíme sa, čím nás ešte hrad prekvapí,„ dodal. Studňu holými rukami vyhĺbili do 25 metrov a „krtkovať„ budú ďalej, až kým nenarazia na pitnú vodu. Už teraz vedia, že studňa pod hradom nie je jediná. Keby odstránili trojmetrový nános zeme a skál, ktorý pokrýva od podlažia trosky hradu, našli by studňu. „Upozornil nás na ňu potomok Révaiovcov, keď sa prišiel pozrieť na domov svojich predkov až zo Štokholmu. Stará mama mu rozprávala o 60-metrovej studni medzi kaplnkou a väznicou. Možno ich bolo viac, lebo po nádvorí hradu sa raz prechádzal aj Matej Bel a v jeho zápiskoch sme našli zmienku o tom, že Sklabinský hrad má tri celoročne bohaté studne na vodu.„
Gróf zomrel rukou kata
Martinčan Michal Svateník s ďalšími členmi (rôzneho veku) zo združenia Donjon síce takmer každý deň v roku, vrátane zimných mesiacov žijú v obývateľnej južnej veži, no zavítajú aj do mesta. Kvôli úradom, rodine i archívom. Ak chcú na hrade pracovať, musia ho poznať. Knižnice, knihy, kroniky a archívy im vydávajú zaujímavé fakty a udalosti. „Zo Sklabinského hradu vraj bolo kedysi vidno na Blatnický a Znievsky hrad. Lenže to bolo v čase, keď ho neobopínal les. Les pre hrad znamenal nebezpečenstvo. Ak by ho podpálili, hrad by bol pre nepriateľa ľahkou korisťou. Možno aj preto veža starej brány ostala nedobytá. Je hrubá dva a pol metra, takže bola takmer nepriestrelná. Zachovala sa v múroch z bočnej strany hradu a pravdepodobne sa pred ňou nachádzala hradná priekopa s mostom. Ak by sa za drevenú bránu predsa len nepriateľ dostal, čakala ho pasca. V stredovekých hradoch bývala za bránou hlboká vlčia jama, na dne ktorej boli napichané drevené koly. O existencii tejto pasce hovoria aj zápisky pamiatkárov. Kroniky vykresľujú tiež jedného zo županov - Daniela Révaia - ako zloducha. Za 4 roky úradovania narobil veľa zla. Vylúpil na hrade župnú pokladnicu, vzal z nej 4 000 zlatých a asi bol aj veľkým zvodcom, lebo dostal do druhého stavu nejakú šľachtičnú, ktorá mu porodila nemanželského syna. Ak otehotnela druhýkrát, vzal ju aj s dieťaťom na rukách hlboko do lesa do akejsi kamennej budovy, dal jej vypiť otrávené víno a zamkol ich tam. Ona sa otrávila, dieťa zomrelo od hladu. Za zločiny ho uväznili v Bratislave a verejne v roku 1676 sťali. Pre úrady i verejnosť to bola poprava nevídaná. Grófovia nezomierali na námestí ako zloduchovia. A Daniel Révai navyše ani nemal ľahkú smrť. Zomrel rukou syna kata, pre ktorého bola poprava turčianskeho župana prvou. A nevydarenou. Podľa záznamov kronikára mu oddelil hlavu od tela až po niekoľkých sekaniach.
Nie všetkým Révaiovcom však v žilách kolovala takáto zákerná modrá krv a neprávom sa im vykrikuje, že sú Maďarmi. V skutočnosti prišli na Slovensko z Chorvátska kvôli Turkom. Vtedy urobil kráľ Ferdinand I. pánom hradu Fraňa Révaia, ktorý sa napríklad poznal s Martinom Lutherom, zakladateľom evanjelickej cirkvi. Zachovala sa dokonca aj ich korešpondencia, podľa ktorej Révai prešiel na evanjelickú vieru a premenil čisto katolícky Turiec 50 na 50, za čo bol kráľom perzekvovaný. Viackrát sa mu vyhrážal stratou hlavy a majetku, lenže zároveň ho potreboval kvôli obrane krajín, lebo Révai bol veľmi vzdelaný človek. Napokon sa stal aj zástupcom palatína, čo sa dnes rovná premiérovi. Aj jeho vnuk Peter Révai, ktorý dal postaviť dolný (nový) kaštieľ, mal celkom slušné styky. Osobne sa poznal s doktorom Jánom Jesseniom,„ porozprával nám Michal Svateník.
Preč s byrokraciou!
Hrad ročne navštívi do 5 000 turistov, z čoho 1 500 sa zúčastňuje augustových rytierskych hradných slávností. „Uvítali sme na hrade Maďarov, Poliakov, Nemcov, Angličanov, Arabov, Japoncov a konečne tu začali po nejakých rokoch chodiť aj školy. Páči sa im na hrade, len im je hrozne ľúto, že tak vyzerá... Rovnako ako nám. Ale čo robiť, keď máme v úradnej byrokracii riadne medzery?„ kladie si otázku Svateník. Jeho združenie sa od začiatku pasuje s nemalými problémami, ktoré brzdia návrat hradu o 60 rokov dozadu.
O Sklabinský hrad dnes nemá nikto záujem. Ani štát. Spustol by, keby sa oň nezačali už v 70. rokoch starať domáci a dnes občianske združenie Donjon. Zachraňujú hrad pred spadnutím, opravujú, čo sa dá. Všetka práca a snaha je iba na nich. Múry, strechu a hospodársku budovu vystavali vlastnými rukami s troškou peňazí a materiálom od sponzorov. Pomoc neprichádza ani zo strany štátu. „Namiesto toho, aby nám úrady pomohli, všetko nám sťažujú a znemožňujú,„ hromžil Michal Svateník a pustil sa do konkrétností. „Chceli sme opraviť múr severnej veže. Padal. V roku 2004 sme na jej kompletnú rekonštrukciu dostali povolenie, lenže nejaký anonym napísal, že nemáme pečiatku od statika a museli sme prácu pozastaviť. Je to zvláštne. Každý na hrad kašle, ale každý chce, aby stál. Ak sa niekto pustí do opravy, hneď mu to sťažia. Nech mi to prepáčia, ale mám taký pocit, že úradníci čakajú len na to, kedy niečo odpadne, aby mohli sledovať stavebný vývoj hradu. Ten je dôležitejší ako jeho záchrana!„ Do istej miery na hrade pomáhajú v rámci aktivačných prác aj nezamestnaní. Lenže nie na hospodárskej budove. „Podľa zmluvy majú pracovať na hrade. Budovu desať metrov od neho však pamiatkari a úrad práce nepovažujú za jeho súčasť. Pritom bola postavená v roku 1630 Františkom III. Révaiom. Nechali sme ich teda pomáhať na hrade. Keď mali vykydať kozám, ktoré na hrade spásajú nám nedostupné porasty, ihneď sme mali na krku z úradu práce sťažnosť. Dodnes sa kvôli nej súdime. Tak, aká je to pomoc?„
Združenie Donjon požiadalo v minulosti o finančný dar aj Pro Slovakiu. Žiadosť na pár korún, ktoré by len z polovice pokrývali náklady na opravy, bola zamietnutá. Peniaze len ťažko získavajú. Nad grantmi z eurofondov ani nepomýšľajú. Keďže hrad patrí obci, musela by sa istou čiastkou spolupodieľať. „A obec tie peniaze, samozrejme, nemá. Ani na pomoc mimo grantu,„ vysvetlil Svateník. Členovia oslovili aj viacerých politikov, no odpovede sa dočkali iba od jedného. V roku 2003 sa vydal na bicykli za zanietenými kastelánmi Sklabinského hradu sám Mikuláš Dzurinda. Zrúcaninu si prešiel, jej nájomníkov si vypočul a prisľúbil pomoc. Poslal pár koruniek na stavebný materiál. „Poďakovali sme so slovami, že môžeme mať aj milióny, ktoré sú nám však nanič, lebo ak si raz niekto dupne, že nám niečo nepovolí, tak nám to nepovolí. Povedali sme mu, že ani tak nepotrebujeme peniaze, ako odstrániť byrokraciu. A Mikuláš Dzurinda len pokrčil plecami: Tak na to som aj ja malý pán!„
