Milan Hodža a Martin?

odhodlať na kritické, historiograficky, no najmä politologicky reálne podanie Hodžovej osobnosti. Preto i v čerstvo uverejnenom zborníku z 1. ročníka „Dní“ prevláda žiarivý obraz Hodžu ako nepoškvrneného predbojovníka stredoeurópskej federácie (dnes však ani náznakovo nerealizovateľnej) a celkom sa obchádza jeho obraz ako vzorového politického manipulátora bez škrupúľ. Na tomto vývine Hodžových dní však prekvapuje fakt, že bohatstvo dosiaľ nevyužitej argumentácie sa organizátorom zo Slovenskej národnej knižnice ponúka práve v Archíve literatúry a umenia SNK. A tak zatiaľ vychádzajú naprázdno nádeje, že Hodžove dni svojou vecnou politickosťou prekonajú už dlhé roky jalovú literárno-umeleckú monokultúru Martina, ktorá štylizovala doterajšie zobrazenia martinských dejín bezmála v štýle Pavla Dobšinského.
Hádam najkomplexnejšie totiž vyniká portrét politika na vzťahu M. Hodžu k Martinu. Už pred rokom 1918 štatisticky významnú časť jeho publicistiky zaberali stále otvorenejšie spochybňovania Martina ako politicko-ekonomicko-mediálneho centra Slovákov aj s náznakmi premiestniť toto centrum inam. Preto azda počas 1. ČSR vyvíjal Hodža na Martin neustály politicko-ekonomický tlak. Ten sa začal hneď v deň podpisu Martinskej deklarácie - 30. októbra 1918 večer zasiahol Hodža do jej textácie hrubo skresľujúcim spôsobom, ktorým začal rušiť politickú identitu Martina ako centra, tunajšej SNR ako najvyššieho politického orgánu Slovenska a napokon aj Slovákov ako národa v prospech pražského centralizmu (na vysvetlenie pozri materiál M. Dulu z februára 1924 Moja odpoveď na novšie a staršie otázky– v ALU SNK). V rokoch 1919 – 1921 Hodža personálne aj organizačne oslabil viacerými agrárnickými politickými rošádami Slovenskú národnú stranu ako prvú a dovtedy jedinú slovenskú politickú stranu natoľko, že Martin ako jej sídlo sa z nich už spoločensky nespamätal (pozri fond M. Hodžu v ALU SNK).
Hoci martinská Tatrabanka sa aj Hodžovou zásluhou roku 1921 stala kapitálovo najsilnejšou bankou na Slovensku, malo to hlbší zmysel: roku 1926 sa po Hodžových manévroch dostala pod vplyv agrárneho kapitálu (teda pod jeho osobný vplyv) a v tomže roku sa začal jej postupný presun do Bratislavy (pozri Slovenský národný archív a Archív NBS v Bratislave). Napokon vo februári 1936 uzavrelo vedenie SNS tajnú dohodu s M. Hodžom o pravidelnej finančnej podpore tejto upadajúcej strany a jej Národných novín. Keď sa po zámernej indiskrécii celá kauza zmenila na najväčší, ba celoslovenský škandál medzivojnového Martina, jej dôsledky znamenali vynútený odchod centrály SNS i redakcie Národných novín do Bratislavy (dokumentácia kauzy je vo fonde M. Rázusa v ALU SNK), po čom sa Martin politicko-ekonomicky už nadobro marginalizoval.
V politickom folklóre Martina naproti tomu pretrváva časté odvolávanie sa na mnohonásobné mecénstvo M. Hodžu
v prospech tejto veľobce (roku 1928 poskytnutá polmiliónová podpora pripravovanej budove SNM z fondov ministerstva školstva, takisto finačná podpora pripravovanej SNK ap.). Túto dobročinnosť M. Hodžu však treba chápať ako excelentný výraz kapitalisticky zručného politického marketingu M. Hodžu, v ktorom patril do čs. špičky (túto stránku hodžovčiny ako typu politickej kultúry predsa pomerne analyticky opísal aj iný Martinčan - J. Jesenský – vo svojich Demokratoch ako prvom našom románe o partokracii). Skutočné pohnútky mecéna M. Hodžu, dobre krytého finančným pozadím Tatrabanky a agrárnym kapitálom, tak ľahko možno vysledovať podľa smeru, kvantity a načasovania finančných tokov (aj tu pomôže Archív NBS).
Summa summarum, ak nám pôsobenie M. Hodžu v Martine a na Martin v rokoch 1918 – 1938 vychádza tak, že práve on bol tým Veľkým Likvidátorom hlavných atribútov Martina ako centra, nemýlime sa. Otázkou potom však zostáva, po akej objednávke sa Dni M. Hodžu umiestnili práve v Martine, ktorý M. Hodža takmer po celý svoj politický život bytostne odmietal (a platilo to aj naopak). Z vecného hľadiska je takéto uctievanie M. Hodžu práve v Martine úplne nemiestne a z etického hľadiska takmer nevkusné. (Ale na Národnom cintoríne si ho hádam ponecháme...).