Článok pokračuje pod video reklamou
Slava Országha vyhnali z rodnej laclavskej kúrie, ale napokon v nej dožil zvyšok života
Za múrmi histórie
Laclavá bola kedysi významnou turčianskou kuriálnou obcou. Pôvodný zemiansky ráz má v súčasnosti iba staršia časť obce, kde v posledných rokoch pribudlo niekoľko nových rodinných domov. Z pôvodných štyroch kúrií sa do dnešných dní zachovali iba dve. Jednu z nich sa podarilo zachrániť Branislavovi Budajovi, ktorý ju kúpil od vnuka a vnučky Slava Országha, Michala Škrovinu a Danice Vrchovinovej. Bolo to pred viac ako desiatimi rokmi, keď im štát vrátil ich pôvodný majetok v rámci reštitúcií.
Zaujímavý list z Varšavy
Len čo sa nový majiteľ nasťahoval do kúrie, začal s dôkladnou, ale citlivou rekonštrukciou, pretože neúprosná minulosť historickú budovu nepekne poznačila. Bolo treba opraviť narušený krov a strop, vymeniť okná, dvere, opäť omietnuť všetky steny, položiť dlažbu. Popraskaná oblúková klenba si tiež vyžiadala hodne potu a úsilia. Za 90 cm hrubými múrmi kúrie nie je ani kúsok pôvodného zariadenia. Kúriu majiteľ pomaly zariaďuje starožitným nábytkom a dal postaviť aj štýlové keramické kachle. Na povale našiel iba niekoľko časopisov z 19. storočia a list, ktorý napísal v roku 1885 niektorý zo súrodencov Országhovcov svojmu otcovi z Varšavy. V liste spomína svoje sestry, ktorým mal poslať veci z Viedne, a obchodné kontakty v Tambove v Rusku a nejakého Habrdu z Valče, cez ktorého mal poslať otcovi peniaze. Jazyk, ktorý používa v písomnej podobe, je slovenčinou s primiešanými českými, poľskými a ruskými slovami. Predpokladáme, že ide o korešpondenciu medzi Jánom Országhom, starým otcom Slava Országha, a niektorým z jeho synov. Vo Varšave vznikla v roku 1879 firma bratov Országhovcov, v ktorej získavali skúsenosti mnohí slovenskí obchodníci, remeselníci, olejkári a šafraníci. Z listu ale vyplýva, že jeho pisateľ mal veľa obchodných starostí, kvôli ktorým nespával a písal ho po polnoci. Podľa Slovenského biografického slovníka vo firme bratov Országhovcov pracovali viacerí príbuzní z rozvetvenej országhovskej rodiny.
Országhovci boli najvýznamnejším zemianskym rodom v Laclavej. Kúriu kúpili od Erdöghovcov. Jej vek nie je presne známy, ale predpokladá sa, že môže mať približne 300 rokov. Stavebne a architektonicky sa nemenila, iba medzi vojnami zaviedli do nej vodovod. Hoci väčšina historických budov v starej Laclavej leží v rozvalinách, országhovská kúria dokázala prežiť obdobie, keď sa vládna moc správala nemilosrdne nielen k veľkostatkárovi, ale aj k jeho majetku. Országhovci prišli do Laclavej z Kláštora pod Znievom. Najznámejším z nich bol Jozef Országh (1883 – 1949). Tri razy bol županom a v roku 1931 sa stal prezidentom Slovenskej krajiny v Bratislave. Od roku 1938 bol na dôchodku a zomrel v roku 1949 v Bratislave. Jozef Országh sa v laclavskej kúrii iba narodil, ale jeho brat Slavo (1885 – 1961) tu prežil takmer celý život.
Odbojár v nemilosti
Slavo Országh mal rád pôdu a život na vidieku. Nezaprel v sebe zemiansky pôvod. Po ukončení vyššieho katolíckeho gymnázia v roku 1906 vyštudoval poľnohospodársku školu v Kesthelyi a venoval sa poľnohospodárstvu na rodnom veľkostatku, ktorý prevzal po otcovi. Bol spoluzakladateľom Gazdovského spolku v Turci a roku 1910 sa podieľal na založení účastinnej spoločnosti Ľudová banka v Turčianskych Tepliciach. Bol aj signatárom Martinskej deklarácie, členom Slovenskej národnej rady, funkcionárom Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. Podľa slov jeho vnučky sa ako statkár k svojim zamestnancom správal slušne, vďaka čomu mu nikto z nich po roku 1948 nespôsoboval žiadne problémy. Potvrdil nám to aj jej bratranec. Slavo Országh sa dokonca zaujímal o to, či jeho podriadeným pripravujú doma manželky dobrú stravu. „Počas 2. svetovej vojny prichýlil starý otec akéhosi môjho vzdialeného strýka z Varšavy, ktorý ušiel z Poľska kvôli politickej situácii,„ spomenula si vnučka Danica. Napriek tomu, že Slavo Országh sa zapojil do protifašistického odboja a pomáhal aj partizánom, komunistickému režimu ako veľkostatkár nevyhovoval. Jeho neprijatelnosť pre vtedajších mocipánov zasahovala do osudov jeho potomkov ešte v polovici 70. rokov minulého storočia. Po reformách mu kúriu, vrátane majetku, znárodnili. „Pri prvej pozemkovej reforme v rokoch 1945 až 1948 starému otcovi nechali 50 ha pôdy s tým, že ich bude obhospodarovať s jedným koňom sám, čo bolo nemysliteľné, a tak sa musel tejto pôdy z praktických dôvodov neskôr vzdať. V rokoch 1949 - 1950 ho vysťahovali do Hadvigy, kde ostali polozbúrané a nefunkčné domy po karpatských Nemcoch. Označili ho za kulaka a nepriateľa národa. V Hadvige býval v dome bez strechy, kde sa nedalo ani kúriť. Ak chcel prežiť, musel sa po niekoľkých dňoch vrátiť do kúrie, kde sme bývali. Potom k nám vraj prišli nejakí „koženokabátnici„, ktorým sa nepáčilo, že starý otec býva u nás. Pomohol mu môj otec, ktorý bol vojakom z povolania, čo v päťdesiatych rokoch minulého storočia našťastie znamenalo veľa. Otec im povedal, že je to jeho svokor a môže si ho pozvať na návštevu, kedy chce. Zakročil aj bratrancov otec, ktorý bol advokátom. Potom už starého otca nechali v jeho milovanej kúrii na pokoji až do smrti,„ ďalej hovorí Danica Vrchovinová.
Z kúrie urobili sklad hnojiva
Michal Škrovina si spomenul aj na ďalšie okolnosti súvisiace s nedobrovoľným odchodom Slava Országha do Hadvigy. Táto obec už neexistuje a žijú tu iba chalupári. Po vojne z nej vysťahovali karpatských Nemcov a presídlili do nej zemanov. Bola to pre nich tvrdá rana a psychicky to ťažko niesli. Jeden z laclavských zemanov spáchal podľa jeho spomienok samovraždu. Po smrti Slava Országha sa Vrchovinovci z kúrie presťahovali do Martina. Potom v nej bývala ešte jedna nájomníčka a napokon si štátne majetky urobili z tejto budovy sklad umelého hnojiva. Neskôr si kúriu prenajali chalupári, volali sa Ďureje.
„Až v roku 1992 nám v reštitúcii tento majetok vrátili. Na jej opravu sme si netrúfali a keď sme sa spoznali s Braňom Budajom, rozhodli sme sa mu kúriu predať. V Laclavej nám zostala iba sýpka. Moje spomienky z detstva na našu „vyvlastnenú“ kúriu a život v nej sú nádherné a nezabudnuteľné. Len mi je občas ľúto, čo dokázal jeden „šialený a v praxi neoverený„ politický systém zničiť, či už materiálne alebo duchovne,„ dodala Danica Vrchovinová.
