Súdny deň

dú umierať, hroby sa budú otvárať, mŕtvi z nich budú vychádzať a na oblohe budú krúžiť anjeli a budú hrať na svojich trúbkach...„ atď., atď. Náznaky tohto rozprávania zažili poľovníci z Ondrašovej v máji tohto roku v Polereckej doline. Čo sa stalo ?
Kráčali sme pomaly dolinou, keď sme z diaľky počuli veľký hukot. Postupne sa hukot zvyšoval a zdalo sa nám, že niečo obrovské sa rúti dolinou. Zver bola splašená a preskakovala z jednej strany na druhú. Zastali sme a rozmýšľali čo ďalej. Niektorí sme sa dívali na cestu, niektorí kontrolovali oblohu. Až tu naraz sa zo zákruty vyrútilo osem motocyklistov. Rev motorov sa niekoľkokrát znásobil. Vtedy mi prišla na rozum stará mama a jej rozprávanie o súdnom dni. Dvaja z nás boli členovia poľovníckej stráže. Bleskovo sme sa rozhodli nevítaných hostí zastaviť. Poslúchli, zastavili akosi v dvojzástupe. Za sebou. Siluety ich „skafandrov„ prezrádzali obrysy nôh, namiesto hláv mali gule. Nedalo sa zistiť, či jazdec má ústa, nos alebo oči.
Hneď ako sme sa legitimovali (ukázali sme preukazy poľovnej stráže), v tom momente všetci ako na povel pridali plyn a húfne chceli ujsť. Nehľadeli na to, či nás zrazia, alebo nie. Surovo zaútočili na nás. Jedného z motocyklistov sa nám predsa len podarilo nasmerovať do rigolu, odkiaľ ani silný motor nemal šancu vyjsť. Jazdec sa všemožne snažil ujsť, no už bol v našej moci. Motor sme mu zastavili, no on ho vzápätí naštartoval. Dostal direktívny príkaz motor zastaviť a sňať prilbu z hlavy. Veľa chuti na to nemal, ale musel. Chceli sme komunikovať. Slovensky nerozumel. Bol to Nemec a podľa jeho vyjadrenia všetci jeho spoluvýletníci boli Nemci. Na otázku, prečo nejazdia v Nemecku odpovedal, že tam sa to nesmie. Ubytovaní boli v Turčianskych Tepliciach na priváte. Na Slovensko prišli autom. Z Teplíc robili výpady po slovenských lesoch.
Zavolali sme políciu, nech s nimi spraví poriadok. Len čo počul slovo polícia, začal byť veľmi nervózny. Vytiahol peňaženku a ponúkol nám 1 000 eur, čo je v prepočte 38 000 Sk, aby sme ho pustili. Neprehovoril nás. Asi za pol hodinu prišla polícia na vozidle Niva, ktorá vyzerala, že sa drží v hromade len silou vôle. Aj pri obracaní sme autu museli pomôcť tisnutím. Nemca posadili do vozidla a odišli. Motorka ostala v priekope. Asi za hodinu sa Nemec vrátil, vzal motocykel a odišiel.
My, poľovníci, sme si mysleli, ako sme to dobre urobili. Motorkári v rukách polície a zver bude mať pokoj pri rodení a vyvádzaní mláďat. Naša radosť trvala len niekoľko dní, lebo o týždeň už tam v tom istom mieste jazdili motocykle znova. S odstupom času sme sa informovali na polícii, ako tento prípad skončil. Bolo nám povedané, že jazdec dostal finančnú pokutu 2 000 Sk, a tým bol prípad uzavretý.
Niekoľko otázok na záver. Kto motorkárov pozval a vybavil súkromie v Turčianskych Tepliciach? Kto im ukázal trasy v slovenských horách a povedal im, že u nás sa smie jazdiť? Prečo polícia nezaujala stanovisko aj k ostatným motorkárom? Prečo polícia trpí tieto nešváry ? Všetky tieto motocykle jazdia bez ŠPZ, vie polícia, kto ich vlastní? Pokutu
2 000 Sk zaplatí náš bežný občan za menšie previnenie na cestách. Lesné cesty sú na súkromných pozemkoch, ako sú chránení naši občania pred nájazdami motoriek? Keby to spravil náš občan v cudzom štáte, ak by nebol súdený, určite by bol vyhostený. A čo náš právny systém? Kto dal súhlas na vyznačenie trás v našich lesoch značkou „C„ ? O odpovede kompetentných sa budeme zaujímať.