Moje prázdniny

a z nášho okolia delia aj s čitateľmi Nového ŽIVOTA TURCA.
Jaroslav Markovič starší, najlepší strelec v hokejovej histórii Martina
Ja som vlastne nikdy nemal oddychové prázdniny ako mnohí moji spolužiaci. Vždy, práve cez leto, aj počas prázdnin, sme mali tvrdú prípravu. Keď som mal šestnásť rokov, dostal som sa do prvého mužstva. Tréneri Vojtáš s Jesenským si ozaj potrpeli na tvrdý tréning a disciplínu, takže na nejaké prázdninové dobrodružstvá nebolo času. Rovnako to bolo na sústredeniach hokejových mládežníckych reprezentácií. Keď ale bola chvíľka voľna, tak som si s kamarátmi užil „more„ na plážovom kúpalisku v Martine, alebo na túrach v lese pri zbere černíc, či čučoriedok. Mal som sedemnásť rokov, keď som sa dostal do ligového mužstva Košíc a tam bola letná príprava ešte oveľa tvrdšia aj dlhšia. Za hranice som sa vtedy dostal skôr iba s mládežníckymi reprezentačnými výbermi, ale tam nám vždy, okrem športových povinností, robili program na využitie voľného času často s politickým podtónom. S hokejovou reprezentáciou sme boli dokonca až dvakrát pozrieť Lenina v mauzóleu.
mienok a červenáte sa, kedykoľvek vám prídu na um, iné ste dali k dobru pri spoločnej zábave s priateľmi. MojA s niektorými sa známi ľudia z nášho okolia delia aj s čitateľmi Nového ŽIVOTA TURCA.
Tibor Kubička, režisér, herec a PR manažér Dvojky STV
Mám jeden zážitok z dovolenky, ktorý mi pripadá vtipný až s odstupom času. Pred pár rokmi som si v Bulharsku, v tretí deň po príchode, zlomil nohu. Na lekárske ošetrenie som prirodzene nešiel (ospravedlňujem sa, ak som podcenil bulharské zdravotníctvo), stačilo mi, že sme to s priateľmi diagnostikovali ako „výron„. Takže som zlomeninu úspešne 10 dní rozchádzal. Kamaráti boli takí dobrí, že pohotovo vyrobili z celty a hrubých konárov originálne nosidlá a už na druhý deň ma brali na výlet po pláži. Viete si to predstaviť, bolo nás tam asi pätnásť, ja – nesený - som hral na gitare, všetci sme spievali... Skrátka, boli sme chvíľu úspešnou atrakciou. Na to celkom s úsmevom spomínam. Horšie to bolo po návrate domov a tridsaťhodinovej ceste autobusom, keď som sa predsa len vybral k doktorovi. Z vrútockej pohotovosti ma do nemocnice viezla sanitka (tiež veselý zážitok). Po RTG zistili, že mám takmer odlomenú pätu od priehlavku. Sádru som nosil desať týždňov. V škole som si už tú sezónu nezahral, ale predstavenie na Trenčianskom hrade som na jednej nohe odskackal... (Nikdy nepočúvajte ženu, keď na dovolenke povie, aby ste už išli z krčmy domov. Ostaňte tam tak dlho, aby vám nenapadlo preskakovať lavičky...)
Eva Bebčáková, výtvarníčka
Momentálne mám pracovnú dovolenku pod Poľanou a porozprávam vám skôr krásny ako veselý príbeh z nej. Prežívam s kolegami z výtvarného fachu doslova indiánske leto - bývame na chalupe bez elektriny. Našimi susedmi je bača s dvoma dcérkami, ktorí takto žijú už niekoľko rokov. Elektrinu nemajú z čoho zaplatiť. Mamičku nemajú, zomrela im minulý rok na rakovinu a žijú si veľmi skromne a v takých ťažkých podmienkach, v ktorých by sme my žiť nedokázali. Keď v zime napadne kopa snehu, ani sa cezeň neprekopú a nejdú ani do školy. Sú také krásne čisté, pracovité, šikovné, učia sa na samé jednotky... Ich osud v nás prebudil zmysel pre spolupatričnosť, vieru v dobro človeka. Prežívam vďaka nim citovo silné chvíle a prázdniny. Každému, koho stretnem, o nich rozprávam a spomínam, že ak majú doma niečo zbytočné, môžu pomôcť...