Najsmutnejšie sci-fi

sa stal neomylným. Žiaľ, stal sa omylným. Parlamentu predložil zákon o úplnej liberalizácii nájomného.
Dlho nevedel zaspať, hoci čítal svojho obľúbeného autora sira Georgea Lamptona, autora teórie totálneho trhu. Jeho sen bol aktuálny: vedľa akejsi bytovky, vlastníkom ktorej bolo mesto, býval bývalý financ, potom miestny veliteľ Hlinkovej gardy, arizátor, súkromný roľník, družstevný roľník, vrátnik a dôchodca. Dajme mu meno: Gobzek. Mal v januári 90 rokov. Na základe nedávno prijatého zákona podporeného nezávislými poslancami mesto predalo bytovku Gobzekovi za 2, 64 mil. Sk. (Bola to šesťbytovka s dvomi jednoizbovými bytmi na prízemí.) Z troch záujemcov ponúkol Gozbek najviac. O šesť dní mal list vlastníctva. O týždeň rozoral popred bytovku trávnik. Vyhlásil: Bola to moja záhrada, komunisti mi ju vzali a zaplatili mi po štyri koruny za štvorcový meter. Vysadím tu zemiaky. Vždy sa im tu darilo. O dva dni neskôr zvolal nájomníkov na schôdzu. Stanovil nájom: Nebudem rešpektovať to, čo ste platili. Za jeden štvorec obytnej plochy budete platiť stovku. Najväčší byt mal 66 štvorcových metrov. Nájomník, ktorý nikdy neprotestoval - veď prežil tri režimy - protestoval: šesťtisícšesťsto mesačne? Za čo? Za všetko, pán učiteľ, odvrkol pán Gobzek, za kúrenie, vodu, smeti, elektrinu, plyn, za údržbu. Alebo si myslíte, že to budem platiť zo svojho?
Vodári zvýšili vodné a stočné, jeden kubík vody s DPH stál 50 korún. Majiteľ bytovky zvýšil nájom o desať korún za štvorec. SSE zvýšili ceny elektriny. Pán Gobzek tiež. Bytovka mala plochú strechu. Dal urobiť novú - protidažďovú, protišmykovú, protisnehovú, protibleskovú protivíchricovú strechu. Nájomné za štvorec výšil o rovných 60 Sk. Nájomník v prízemnom byte Miro Šúchanec robil v stavebnej partii, ktorú viedol stavbyvedúci palier Miškovec. Nie na zmluvu, na dohodu stavali vilu pre milionára kdesi na Žitnom ostrove. Vyplatil im len polovičnú mzdu. Povedal im: Som v konkurze. Miškovec prémie prevzal, ale dajako ich nedával. Miro prestal platiť nájomné. Kričal: Veď viete, že mám ženu na materskej a dieťa potrebuje jesť! Mne stačí raz denne, ale dieťa... Starý Gobzek zdvihol obočie, pohladil si plešinu, riekol: Môj zlatý, na vás doplácam ja, nie vy na mňa! Poslal na nájomníka súdneho exekútora. Na odporučené výzvy Šúchanec neodpovedal. Minister videl vo sne: nájomníka vysťahovali z bytu aj s nábytkom. Dlžobu zaňho zaplatil otec, ale v byte už býval nový nájomník. Miro sa nasťahoval s rodinou k otcovi. Zavadzali si. Nevesta utiekla aj s dieťaťom. Nikto nevedel kam. Syn sa povadil s otcom. Chorá 88-ročná matka dostala záchvat. Odviezla ju sanitka. Zúfalý syn išiel večer ku Gobzekovi. Slová kričali. Bolesť kričala. Nájomník plešatému majiteľovi realít strelil jednu stavbársku... len tak, spakruky. Starec spadol. Nevstával. Gobzekova žena mala hlas ako vojnový zvon. Zvolala susedov. Prišla sanitka. Prišla polícia. Miroslava obvinili z vraždy... Minister videl vo sne mladú ženu, ako sedí na opustenej ulici... na starej stoličke. V náručí drží dieťa, ktoré vrieska na pol sveta. Oči ženy sú šialené. Minister sa prebudil, osprchoval sa. Sen nezmyl. Oholil sa. V zrkadle videl šialené oči. Obliekol sa, vzal aktovku, nasadol do čakajúceho BMW. Vzadu v aute, sedela mladá žena, v náručí držala dieťa, ktoré revalo, zvuk nebolo počuť. Minister abdikoval. Nikomu, ani prezidentovi, ani premiérovi nepovedal skutočný dôvod svojho odstúpenia z vlády. Bol to vždy čestný, vnímavý a citlivý chlap. Žiaľ, len v rozprávke. Jej názov je: O šťastnej budúcnosti odkliatej krajiny.