Poznámky na okraj

iatky. V 60. rokoch sa uložili do krásnych truhlíc a vidiek začal chodiť oblečený „civilizovane„. Ako v meste. Milovník folklóru zvolal pateticky: To je degenerácia! Ale: v Suchej Hore aj v roku 2005 na polnočnej omši spieva celý kostol v goralskom kroji, muzikanti hrajú nad jasličkami goralské melódie tiež v goralskom. Ale: folklórnych súborov po roku 1999 pribudlo, držia sa tradícií, majú v úcte posolstvo krásy kroja a piesní, tancujú v nich mladí ľudia a – vedia to!
Voľakedy (na začiatku XX. storočia) po prvej veľkej vojne veľa roboty nebolo. Vybrali sa teda chlapi na Dolnú zem, aj do najbohatšej krajiny, Ameriky, a všelikde inde. Po druhej, ešte väčšej vojne, bolo roboty vďaka poľným aj kancelárskym maršálom pod vedením neomylných vojvodcov, ktorí zrúcali a rozbombardovali, čo sa dalo. Malý bitúnok z Prvej vojny sa stal Veľkým bitúnkom v Druhej vojne. Nuž, bolo roboty pre tých, čo prežili. Vtedajší (československý) štát smeroval do beztriednej spoločnosti, ktorej vývoj sa mal zastaviť až v pozemskom raji. Vychvaľovaná, vysoko hodnotená, vyznamenávaná a medializovaná bola brigádnická práca, vystavovaná na obdiv svetu: ajhľa, uvedomelý človek, prekonávajúci sebectvo. Pracujúci v prospech kolektívu! Zadarmo! Hľa, ukážka ľudského pokroku! Lenže: kto porátal (či poráta?) hodnotu brigádnických hodín povojnovej generácie (len v akciách Z!)? Kto dnes využíva plody tejto ľudskej práce? Veď podobné akcie sa konali v každom meste, v každej dedine. Využíva ich štát? Súkromníci? Privatizéri, čo dostali majetky (po roku 2002, nie po roku 1918) za lízanie zadkov lídrov, ktorí rozdávali ako rímski cisári?
Povojnoví kronikári na slovenskom vidieku zaznamenávali: vidiek sa vyľudňuje! Ľudia (hlavne mládež) odchádzajú do miest! Slovák sa stáva mešťanom! Po nežnej revolúcii sa „istota roboty„ rozkmitala do nezamestnanosti. Chlapi začali chodiť (dodnes chodia!) za prácou a zárobkami do Čiech. Už aj v parlamente si to všimli! Títo moderní „vysťahovalci„ na týždeň, na dva, na mesiac či mesiace vylepšujú štátny rozpočet susednej krajiny. Aj my by sme vylepšovali, keby murári (a iní odborníci) chodili za robotou na Slovensko a slovenská koruna by bola voči českej v pomere 1: 1,3541. Zatiaľ to neplatí. Z jednej nemenovanej oravskej obce odchádza za prácou do Česka, do Rakúska (na farmy), do USA na zelenú kartu a do Austrálie vyše 70 chlapov v optimálnom veku, pretože: „ Tam lepšie platia a žiť sa dá lacnejšie.„ V slovenskom sneme je to argument ako Brno pre národniarov, ktorí „myslia národne„, ale inak myslia normálne, čiže – vždy najprv „na svoje.„ Dovolím si parafrázu: „Kto si dnes nezabezpečí svoje deti a vnúčatá, je tĺk a nedouk.„ Podobá sa to na iné súvetie z konca socialistickej éry: „ Kto si dnes nevezme, zajtra bude ľutovať, pozajtra nebude mať z čoho.„ Prorocká veta to bola.
Otvorili sme zátarasy a mládež sa nám rozutekala. Po celom svete, prosím pekne! Mládež myslí európsky. Myslí inak. Bubnovanie na národné bubny sa jej zdá staromilské až zbytočné. Presadiť sa a byť hľadaným odborníkom, byť vedeckou, technickou, organizačnou, umeleckou špičkou a dorozumieť sa s každým - to je vysoký cieľ. Ak chcete: VÍZIA, po ktorej toť ešte predvčerom volali ostrieľaní parlamentní osadníci. Ostatní, čo sa ešte neusadili, zatiaľ vedia búrlivo tlieskať svojím straníckym vodcom, učia sa štekať na seba a spoza slovenských plotov aj na iných. Kto sa presadí bez politických protekcií, bujnejúcich v dávnoveku (za socialistického realizmu) aj v novoveku (za trhového realizmu), je dnes viac národný, ako všetky zobrané spisy jedného klasika „národno-vulgárnej postmoderny„, ktoré budú vydané v roku 2010 na vlastné náklady.