Okrem toho bol spoluzakladateľom, v roku 1945 predsedom a v rokoch 1946 až 1948 podpredsedom Demokratickej strany, ktorá vyhrala na Slovensku prvé povojnové parlamentné voľby. O jeho živote by sa dalo napísať veľa, ale my sme navštívili jeho najbližších príbuzných, ktorí žijú v Turci dodnes. V Rakši doteraz býva Želmíra Ursínyová, vdova po Jánovi Ursínym ml., ktorý zomrel v roku 1992 a bol najstarším synom Jána Ursínyho. Milan Hodža, najmladší syn Jána Ursínyho, žije v Turčianskych Tepliciach.
Najkrajšie spomienky
Na svojho slávneho rodáka si už pamätajú iba starší Rakšania. Želmíra Ursínyová, príjemná a usmievavá staršia žena, má na svojho svokra tie najkrajšie spomienky. Hovorila o ňom s úctou a vždy len v tretej osobe množného čísla. Povestný bol vraj tým, že veľmi pomáhal Turčanom, aby sa uplatnili v hlavnom meste Slovenska. Dokonca mu hovorievali, že celý Turiec presťahuje do Bratislavy.
Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 bol ale Ján Ursíny päť a pol roka vo väzení, odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravím. Do dôchodku potom pracoval ako skladník teplického Lesostavu za mzdu 3 koruny a 60 halierov na hodinu a neskôr mu prilepšili na 1 100 korún hrubého príjmu. V roku 1964 Najvyšší súd rozsudok proti nemu zrušil, pretože išlo o vykonštruovaný proces, ale zdravie mu už nemohol vrátiť.
„Otec boli hlboko veriacim človekom a vďaka tomu znášali všetky útrapy. Obdivovala som, že sa dokázali povzniesť nad všetky nepríjemnosti. Vo väzení mali na stolíku rodinnú fotografiu. Pripomínala im pri modlitbách najbližších, na ktorých nikdy nezabúdali. Dokázali si celý život udržať správny náhľad na svet. Politiku sledovali síce iba pre vlastný prehľad, ale vždy chceli poznať názor obidvoch strán. Preto počúvali aj rozhlasové vysielanie stanice Londýn. Boli skúseným politikom a dokázali predvídať, k čomu dôjde. Počas studenej vojny povedali, že k žiadnemu vojnovému konfliktu medzi USA a Sovietskym zväzom nedôjde, lebo obidve strany sú dosť silné a vojnu si nezač-nú. Presadenie ideálov, ktoré sa hlásali v Československu v roku 1968, bolo podľa nich utópiou. Neverili, že Sovietsky zväz pustí udalosti v Československu zo svojich rúk. Tak sa aj stalo,“ rozhovorila sa Želmíra Ursínyová.
Ján Ursíny bol pre ňu vzorom vo vzťahoch k manželke Anne, deťom i rodisku. Napriek tomu, že by to bolo preňho výhodnejšie, Ján Ursíny nemienil z Československa emigrovať. Do Kanady ho pozval Ján Široký, rodák z Mošoviec, Žid, ktorému Ján Ursíny pomohol na cez 2. svetovú vojnu. Bolo to možné až v roku 1968.
V USA potom navštívil svoju sestru. Jeden z priateľov Jánovi Ursínymu radil, aby emigroval, ale on odpovedal: „Choď ty, ja mám rodinu a neurobil som nič, za čo by som musel pykať, alebo báť sa.“ Aj synovia Jána Ursínyho zmýšľali rovnako. Srdcom zostali pripútaní k svojej rodine a k Rakši. Aj keď za Jánom Ursínym prišli do práce ľudia zo štátnej bezpečnosti, vypočúvali ho až do noci a domov ho doviezli zroneného a vyčerpaného, ako si na to spomína Želmíra Ursínyová, syna ani nevestu tým nezaťažoval. Povedal im len toľko, aby nemali kvôli tomu v budúcnosti žiadne problémy. Na dôchodku sa Ján Ursíny venoval už len rodine a malému gazdovstvu, lebo sily mu stále ubúdali.
Milan Hodža, najmladší syn Jána Ursínyho, sa síce po roku 1989 zapojil do politického diania, najskôr vo VPN, potom v HZDS, neskôr v DS, ale napokon je len radovým členom SDKÚ - DS.
Na svojho otca spomína ako na politika, ktorý sa nebál povedať pravdu za akúkoľvek cenu a na rodiča s prirodzenou autoritou.
Pre konflikty so Stalinom päť a pol roka vo väzení
„Otec bol veľmi dobrý a mäkký človek, ale všetky deti sme ho rešpektovali. Bolo to tak nielen doma, ale aj v obci. Otec sa demokraticky sa správal nielen v politike, ale aj v rodine. Keď dostal odmenu, dal všetkým svojim deťom rovnakú sumu peňazí. Bol som najmladší a dostal som toľko peňazí ako starší bratia Dušan a Janko. Nepotreboval som až toľko peňazí, ako som dostal, a tak som z nich dal aj Jankovi a Dušanovi. Otec mi nikdy nikde nerobil protekciu. Keďže rodičia ma dali úradne premenovať na Milana Hodžu, v Prahe, kde som robil „prijímačky“ na anglické gymnázium, ani nevedeli, že som synom podpredsedu vlády. Otec mi povedal: „Nie že sa budeš oháňať, že si mojím synom, ak máš na to, do anglického gymnázia ťa prijmú.“ V roku 1948 ale anglické gymnázium zrušili. Otec sa vtedy dostal nespravodlivo do väzenia. Keď ho 18. augusta 1953 prepustili na slobodu, musel sa pravidelne hlásiť na ŠTB v Martine. Bol vysoký 176 centimetrov, a vážil vtedy iba 57 kilogramov, preto bol aj veľmi slabý. Musel som ho sprevádzať na ceste do Martina a pomáhať mu. Ak otca nemal kto zviezť do Diviak, museli sme ísť pešo a do Martina vlakom. Prechádzanie Martinom bolo pre nás otrasným zážitkom. Ľudia sa tvárili, že otca nepoznajú, odvracali od neho pohľad, nikto sa mu nepozdravil, každý sa mu bál prihovoriť. Raz sme počuli volanie: „Janko, Janko!“ Bol to Ján Mazúr, vtedajší predseda Mestského národného výboru v Martine, kto volal na môjho otca. „Naša strana ti veľmi ublížila,“ povedal potom v osobnom rozhovore otcovi. A bola to pravda. Nedali mu žiadnu solídnu prácu. Odbor práce okresného úradu mu ponúkol robotu v kameňolome a traktoristu. Otec bol veľmi chorý a nemohol to robiť. Ján Mazúr povedal otcovi, že sa postará o jeho robotu a aj o to, aby sa nemusel chodiť hlásiť do Martina. Dodržal slovo. Potom občas chodili za otcom ľudia z ŠTB domov. Jána Mazúr bol jediný, kto sa voči otcovi zachoval seriózne. Pamätal som si naňho ešte z čias, keď boli v Martine oslavy prvého výročia SNP. Prišiel na ne aj prezident Eduard Beneš, predseda vlády Klement Gottwald, štátny tajomník ministerstva zahraničného obchodu Ján Lichner, predseda DS a poslanec parlamentu Jozef Lettrich a môj otec. Stretli sa v Slovane, ktorý bol jediným hotelom v Martine na solídnej úrovni, a potom v Rakši v našom dome. Klement Gottwald vtedy ponúkol Jánovi Mazúrovi, aby robil ministra a on to odmietol, čo by vtedy málokto urobil. „Nie Klement, ja som holič a zámočník. Na mňa by bolo robiť ministra veľa, mne stačí tento okres,“ povedal vtedy Mazúr Gottwaldovi.
Môj otec sa dostal do väzenia najmä kvôli sporu so Stalinom. Musel ísť niekoľkokrát do Moskvy namiesto Klementa Gottwalda, ktorý sa nechcel so Stalinom pohádať, preto sa urobil chorým. Prezident Eduard Beneš utrpel mozgovú porážku, a tak do Moskvy cestoval otec so štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí Vladimírom Clementisom a ministrom výživy Václavom Majerom. So Stalinom sa dostal otec do konfliktu tri razy. Prvý raz kvôli slovenským potravinám, ktoré chcel Stalin odviezť do Sovietskeho zväzu. Otec trval na tom, že to nemôže byť vojnová korisť, a tak potraviny napokon putovali do Čiech, kde ľudia počas protektorátu trpeli hladom. Jeden vlak už bol pri Poprade a zastavili ho. Druhý raz sa otec so Stalinom pohádal kvôli Podkarpatskej Rusi. Stalin ju chcel získať pre Sovietsky zväz. Tretí konflikt s ním mal kvôli hraniciam s Poľskom, chceli Československo obrať o územie. Otec trval na tom, že by to bolo porušenie postupimskej a jaltskej dohody a povedal, že bude kričať u spojencov, že nám berú územie. Krajinský prezident Podkarpatskej Rusi povedal, že ich srdce je bližšie k Ukrajine ako Československu, a tak toto územie napokon pripadlo Sovietskemu zväzu, ale Poliaci nám napokon nemohli vziať ani kúsok územia. Som presvedčený, že otec sa dostal do väzenia priamo na Stalinov príkaz. Na slobodu ho pustili až po Stalinovej smrti,“ povedal nám Milan Hodža.
Žiakom prezidentovej manželky
Keďže najmladší syn Jána Ursínyho chodil do základnej školy v pohnutých časoch 2. svetovej vojny, musel sa často sťahovať. Aj po februári roku 1948 prechádzal viacerými školami aj keď chcel študovať gymnázium. V Rakši najskôr učila Milana Hodžu teta jeho švagrinej Emília Kubíková, potom, pred oslobodením Československa, chodil do základnej školy v Moskve. V lavici pred ním sedel napríklad nedávno zosnulý Rudolf Slánsky, bývalý český diplomat, v rokoch 1993 až 1996 český veľvyslanec v Rusku a do roku 2004 veľvyslanec ČR na Slovensku. Učila ich manželka Zdeňka Firlingera, vtedajšieho lídra českých sociálnych demokratov, a dokonca aj Hana Benešová, manželka prezidenta Eduarda Beneša. V Košiciach chodil do základnej školy do mája 1945, potom ju dokončil v Prahe, kde ho v roku 1947 prijali do anglického gymnázia, ktoré v roku 1948 zatvorili. Prvý ročník gymnázia dokončil
v Martine. Potom pokračoval v štúdiu strednej školy tri roky v Mošovciach. Po jej skončení dali Milanovi Hodžovi na výber, či pôjde do handlovských baní alebo za učňa do trnavského Kovosmaltu, hoci mu sľubovali, že sa dostane na gymnázium. „Moji bratia Janko a Dušan boli vtedy u pomocných technických práporov a otec vo väzení. Mama mi povedala: „Pôjdeš do bane, zabije ťa tam a prídem o vás všetkých, tak som išiel do Trnavy, kde som sa vyučil za nástrojára. Vďaka podpredsedovi slovenského výboru Národného frontu a podpredsedovi SZM Jánovi Ilavskému som sa dostal do priemyslovky. Niekto z obce ale chcel, aby ma vyhodili, a tak napísal list, že vlastním veľa pôdy, preto je nutné, aby som na nej pracoval. V škole o mne rozhodovali, či ju budem môcť dokončiť, alebo sa vrátim do Rakše. Štyria boli za to, aby som zostal a traja boli proti a zmaturoval som v roku 1957,“ dodal Milan Hodža.
Syn povojnového podpredsedu československej vlády má o politickom vývoji na Slovensku veľmi dobrý prehľad. Rovnako ako jeho otec je zásadovým demokratom. Aj preto dokázal odmietnuť funkcie, ktoré mu po novembri 1989 niektorí politici ponúkali, ale necítil by sa v nich vo svojej koži.