Moje prázdniny

Václav Bevelagua, televízny moderátor, v súčasnosti model
Na Majstrovstvách sveta vo futbale ma kamaráti po zápase Nemecko – Taliansko nahovorili, aby sme v Dortmunde vyskúšali najväčšiu turistickú atrakciu. Vyzerala strašne už len na pohľad. Bolo ňou asi 60 metrov vysoké ruské koleso, ktoré sa nielenže krútilo zhora nadol, ale ešte aj lodičky, v ktorých sme sedeli, sa točili okolo svojej osi. Hrdinsky sme ale išli a riadne sme si to užili. Samozrejme, najviac bolo z celého kolotoča počuť nás, a to aj napriek tomu, že pri rýchlosti, ktorou sme sa krútili, sme netušili, či sme hore alebo dole. Keďže sa výšky bojím, bol to pre mňa jediný spôsob, ako týchto päť minút hrôzy prežiť. Najväčšia hrôza prišla ale nakoniec. Keďže sme sa pred jazdou skamarátili s obsluhou kolotoča a naším nekonečným krikom sme im pritiahli ďalších klientov, pripravili si pre nás „milé poďakovanie“. Zastavili nás presne v najvyššom bode. Až vtedy sme si uvedomili, ako sme vysoko - vysokánska kostolná veža bola priamo pod nami. Svoje urobil aj vietor, ktorý nás v tejto výške rozfúkaval sem a tam. A vtedy sme sa premenili z odvážnych chlapcov na bojácne bábovky.
Sebastián Andrášik, zástupca náčelníka Mestskej polície v Martine
Podstatnú časť prázdnin som trávieval na jednej dedine pri Trnave, odkiaľ pochádzal môj otec. Mal som vtedy asi 13 rokov a spolu s mojím o rok mladším bratrancom sme chodievali dvakrát denne (o dvanástej a o osemnástej hodine) zvonievať do kostola. Samozrejme, na tento účel nám pán farár zveril kľúče od kostola. Jedného dňa, keď sme odzvonili poludnie, sme podľahli pokušeniu obohatiť sa a z neuzamknutej pokladničky sme spoločne ukradli 20 korún, ktoré sme si „spravodlivo“ rozdelili. Najprv sme prežívali radosť, že sa nám to podarilo a že budeme mať na zmrzlinu, no každou minútou táto lacná radosť začínala mať trpkú príchuť výčitiek svedomia, pretože obaja sme boli vychovávaní k tomu, že kradnúť sa nemá a už vôbec nie z kostola. A tak sme sa mučení výčitkami svedomia rozhodli, že peniaze vrátime - čo sme urobili ešte v ten istý deň pred večerným zvonením. No a hneď večer sme sa v spovedi pánu farárovi vyznali z hriechu i s tým, že peniaze sme už vrátili. Staručký pán farár - dnes je celkom určite v nebi - sa zachoval podobne ako kňaz z románu Victora Huga Bedári, ktorý obdaroval políciou predvedeného Jeana Valjeana (za podozrenie z krádeže strieborného príboru z fary) ešte aj svietnikmi. Nielenže sa na nás nenahneval, ale povedal: „Chlapci moji, som ja ale hlupák, však ja som vám nedal žiadnu odmenu. Veď kým sa iné deti hrajú, vy dvakrát denne chodíte zvoniť. Tých 20 korún pre obidvoch by bolo iste málo, tu máte každý po päťdesiat.“ To bol za bývalého režimu slušný peniaz. Pre mladších čitateľov: za 50 korún sa dalo kúpiť 50 malých zmrzlín. Tento prázdninový zážitok ma utvrdil v tom, že kradnúť sa nemá a že vo výchove dieťaťa je oveľa účinnejšie pochopenie než trest.