V prvých mesiacoch tohoto storočia bola turčianska verejnosť prostredníctvom článku v NŽT upozornená na existenciu rozsiahleho hradiska na Katovej skale. Postupne pribúdali ďalšie poznatky o tejto prírodnej dominante severovýchodného Turca, upresňujúce
a doplňujúce vtedy zverejnené údaje a predpoklady. O lokalitu prejavil aktívny záujem aj nestor slovenskej archeológie Karol Pieta, ktorého predbežný výskum vniesol viac svetla do predchádzajúcich hmlistých predstáv
o jej vývoji počas posledných troch tisícročí. Samozrejme, viac svetla neznamená jas, len menšie šero a nepoznané si v tomto prípade asi navždy zachová vysokú prevahu.
Súčasníci Etruskov?
Ak by sme chceli pátrať po zakladateľoch hradiska, nemusíme chodiť ďaleko. Zdá sa, že ich popol „odpočíva„ na žiarovom mohylovom pohrebisku z neskorej doby bronzovej, objavenom už dávnejšie v Sklabinskom Podzámku. Kultúrna, a teda aj časová blízkosť nálezov z pohrebiska s najstaršou výrazne doloženou fázou osídlenia Katovej skaly, je evidentná. Dnes nazývajú archeológovia túto kultúru lužickou. Najväčší územný rozsah dosiahla v mladšej a neskorej dobe bronzovej, ale práve Katova skala je príkladom jej prežívania v našom horskom prostredí aj počas nasledujúcej epochy – staršej doby železnej, nazývanej aj halštat. Výdobytky halštatskej civilizácie Turiec spočiatku trochu obchádzali, nie však vojnové udalosti, na ktoré miestne obyvateľstvo reagovalo výstavbou mohutných valových opevnení, dosial zreteľne viditeľných vo vrcholových častiach masívu Katovej skaly. Z budovateľov pohrebných mohýl sa niekedy v 8., alebo 7. storočí pred n.l. stali stavitelia pevností, aké dovtedy, ale ani neskôr nemali na území severozápadného Slovenska obdobu. Samotné hradisko na Katovej skale zaberá pomerne členitý, približne štvorhektárový priestor, ohraničený valmi, priekopami a skalnými zrázmi. Ďalšie hektáre zaberajú priľahlé priestory, chránené pôvodne predsunutými palisádovými opevneniami. Vnútorné členenie areálu naznačuje, že vznikal v niekoľkých etapách, postupne dotváraný podľa aktuálnej potreby. Jednoznačná prevaha lužickej a halštatskej keramiky dokazuje, že najintenzívnejšie využitie hradiska a jeho najzásadnejšie stavebné úpravy patria do doby okolo 8. – 5. storočia pred n.l.
Zjednotení vôou preži
Natíska sa otázka, čo viedlo našich predkov k opevňovaniu sa v síce nádhernom, ale pre bežný život trochu drsnom horskom prostredí. Možno to boli históriou zaznamenané stepné národy – Skýti, Kimerovia či Tráci, ktorých výboje zasahovali až do oblasti Karpát. Starousadlíci sa museli zjednotiť a skoordinovať na rozsiahle práce, vyžadujúce účasť veľkého počtu ľudí zo širokého okolia, a to v dobe, keď nástroje zo železa boli ešte vzácnosťou. Medzi miestnymi vládcami zrejme dochádzalo k vzájomnej rivalite a najúspešnejší si v bojoch získanú prestíž uchovali i keď vonkajšie hrozby pominuli. Aj hradiská, budované spoločne na ochranu celého spoločenstva, sa ľahko stávali prostriedkami na demonštráciu moci kmeňovej oligarchie.
Hoci Katova skala pri pohľade zdola musela vzbudzovať prirodzený rešpekt, za jej opevnením sa ukrývali pomerne skromné príbytky. Hlinená, požiarom vypálená vymazávka poukazuje na tenkostenné, možno len provizórne drevené objekty, v ktorých inventári prevládali hlinené zásobnice na potraviny a veľmi často aj kamenné okruhliaky – projektily, slúžiace ako jednoduchá, ale dostupná a účinná zbraň. Zdá sa, že život tu pulzoval čulo, ale iba v časoch priameho ohrozenia alebo počas kmeňových zhromaždení. Je nepravdepodobné, aby na odľahlom horskom masíve mohlo dlhodobejšie žiť väčšie spoločenstvo ľudí, vzdialených od hlavných zdrojov obživy v údoliach.
V okolitom teréne sú dodnes rozpoznateľné pozostatky dávnych prístupových ciest, umožňujúcich dopravu nákladu na vozoch. Ich pokračovaním boli podhorské komunikácie, smerujúce ku ďalším pevnostiam podobného charakteru, rozmeru i veku. Na severe Tupá skala pri Vyšnom Kubíne, smerom na juh Plešovica pri Blatnici, Vyšehrad pri Jasenove, Jastrabská skala pri Kremnici či Pustý hrad pri Zvolene. Každá predstavovala lokálne centrum a zároveň ohnivko reťaze spájajúcej vzdialené končiny halštatského sveta. Nemali by sme ale zabúdať, že skala plnila aj úlohu kultovú. Podobne, ako v ďalších civilizáciách staroveku, bolo aj tu hlavným objektom uctievania slnko, symbolizujúce najvyššie božstvo. Sledovanie jeho západu za hrebene náprotivnej Malej Fatry, fascinujúce vtedy i dnes, zároveň pripomína dočasnosť a pominuteľnosť každej slávy.
Miesto návratov
Časté vojenské konflikty si vyžiadali svoju daň. Pre spoločnosť decimovanú vojnami a hladom sa rozľahlosť pevnosti postupne stávala príťažou. V nasledujúcom období boli sporadicky využívané len niektoré jej časti. Neskôr, na rozhraní letopočtov, v období púchovskej kultúry a podobne aj v ranom stredoveku predpokladáme v priestore temena skaly existenciu menších hrádkov, zaberajúcich len zlomok plochy pôvodného halštatského hradiska. Skôr, ako v dávnoveku osídlené plochy pokryl les, poslúžili na pasenie dobytka a časť stredovekých pamiatok môže súvisieť aj s poľovníckymi kratochvíľami panstva z neďalekého novopostaveného Sklabinského hradu. Ozvenou stredoveku môže byť aj povesť o Katovej skale, ktorej príbeh ešte znásobuje čaro tohoto miesta. Miesta, na ktorom prestávame vnímať hranicu medzi minulým a prítomným, mýtickým a skutočným, miesta majúceho takmer bytostný charakter, obdarený vlastnou dušou, šepkajúcou svoje príbehy každému, kto sa ešte dokáže stíšiť a načúvať.
Daniel Buocik