Navštívili sme Rada Ďurkoviča, zraneného futbalistu Družstevníka Dražkovce
Futbalistom Družstevníka Dražkovce vstup do nového ročníka nevyšiel. V doterajších troch stretnutiach piatej ligy získali len bod. Ten vybojovali hneď v prvom kole, v domácom zápase proti Ludrovej, v ktorom prehrávali už 0:2. Podarilo sa im v druhom polčase znížiť a v jeho samotnom závere aj vyrovnať. Gól v nadstavenom čase a zaň získaný bod si však vyžiadal svoju nepríjemnú a nechcenú daň. Strelec druhého presného zásahu domácich, 31-ročný obranca Rado Ďurkovič, zostal po súboji s brankárom ležať na trávniku s bolestivým výrazom na tvári. Bodaj by nie, veď utrpel zranenie, pre ktoré bolo nutné privolať rýchlu zdravotnú pomoc...
Rada sme pred niekoľkými dňami navštívili uňho doma. Čakal na nás v obývačke. Sedel v kresle so zranenou, a samozrejme zasadrovanou nohou, pozeral televízor. Vedľa neho sme zaregistrovali barly, ktoré sa na dlhší čas stanú jeho spoločníčkami. Privítal nás s úsmevom a optimisticky naladený. Nič nám teda nebránilo tomu, aby sme sa mohli začať rozprávať o tej nešťastnej deväťdesiatej minúte zápasu.
Tak, čo sa vlastne stalo?
Prebiehala možno posledná minúta stretnutia, každú chvíľu sa mal zápas skončiť. Prehrávali sme 1:2 a snažili sme sa vyrovnať. Jeden z mojich spoluhráčov odcentroval loptu do šestnástky, ktorá sa v neprehľadnej situácii odrazila za obranu súpera. Vyštartoval som za ňou a ľavačkou som ju dočiahol. V momente, ako som strelil gól, mi brankár priľahol pravú nohu. Spadol na mňa celou svojou váhou a problém bol na svete.
Pamätáte si, čo nasledovalo?
Kým prišla sanitka, tak to trochu trvalo. Svoje som si doslova odtrpel na nosidlách, hneď vedľa ihriska. V nemocnici to už bolo o niečo lepšie, dostal som nejaké lieky na utíšenie bolesti, ktoré zabrali. Neskôr lekári zistili, že som utrpel otvorenú a trojitú fraktúru holennej kosti. Po dvoch dňoch, ak rátame aj nedeľný večer, som sa podrobil operácii, v piatok som už išiel domov.
Čo hovoria prognózy?
Prvé prognózy lekára, ktorý ma operoval, hovoria o tom, že minimálne tri mesiace sa budem môcť pohybovať len s barlami, pričom zranenú nohu by som nemal vôbec zaťažovať. Po prvých troch mesiacoch by som mal absolvovať asi trojmesačný rehabilitačný cyklus. To však nebude ešte všetko, v priebehu budúceho roku by na rad mali prísť kliny, ktoré bude treba vybrať.
Na futbale ste sa zranili po prvýkrát alebo ste už mali aj predtým nejakú nepríjemnú skúsenosť?
Žiaľ, nie. V roku 1996 som sa zranil v majstrovskom derby stretnutí proti Sklabini. Vtedy som si zlomil ihlicu na pravej nohe, takže vlastne nič nové (s úsmevom)...
Doma vás asi veľmi „nepochválili„ ?
Manželka bola na osudnom zápase a všetko videla. Je to môj najvernejší fanúšik. Nebola veľmi nadšená, však kto by bol. Na jej tvári sa objavili aj nejaké tie slzičky, bála sa o mňa. Mojej mamine tiež nebolo do smiechu, určite mala kvôli mne starosti. Po desiatich dňoch od chvíle, čo sa mi to prihodilo, však moji najbližší berú moje zranenie športovo. Jednoducho, čo malo prísť, prišlo, treba ísť ďalej. Všetci veríme, že sa čoskoro postavím na nohy.
Otočme list. Nedá mi, aby som sa vás nespýtal, či sledujete výsledky svojho mužstva?
Samozrejme, že sledujem. Úvod sezóny nám moc nevyšiel, zatiaľ nehráme podľa našich predstáv. V priebehu prestávky sa káder mierne obmenil a omladil. Stále však je v ňom dosť skúsených hráčov, ktorí by mali vedieť mužstvo podržať. Naším hlavným problémom je psychika. Dostaneme gól a už sa to s nami vezie. Namiesto toho, aby sme sa viac zomkli, začneme sa hádať. Ak sa toto zmení, určite prídu aj lepšie výsledky.
Kto vás o zápasoch a výsledkoch informuje?
Spoluhráči sa sami ozývajú. Hneď vedľa nás býva Stano Hornák. Priamo zo zápasu v Černovej mi dokonca volal Vlado Ilgo, ktorý musel odísť predčasne pod sprchy. Takže informácie z nášho tábora mi nechýbajú. Koniec koncov chalani ma boli pozrieť už v nemocnici, k nám tiež niekedy zavítajú. Sme v kontakte prakticky stále, dúfam, že to vydrží čo najdlhšie.
Viem, že teraz rozmýšľam veľmi dopredu, ale uvažujete nad tým, že sa na trávnik ešte vrátite?
Neviem, naozaj je to v tejto chvíli predčasná otázka. Teraz by som skôr povedal, že nie ako áno, ale všetko bude závisieť od toho, ako sa budem uzdravovať. Ak všetko pôjde dobre, tak určite budem nad tým uvažovať, uvidíme. Nič netreba dopredu vylúčiť.
Nechceli sme Rada už ďalej zdržovať. Po krátkom rozhovore sme sa s ním rozlúčili a zaželali mu skoré uzdravenie. Od jeho otca sme sa ešte pri dverách dozvedeli, že aké boli jeho prvé slová, keď za ním prišli do nemocnice. Hlavne, že máme bod.
Roman Kopka