Sokolom vylietavajú sokolíci

Medzi nádejami vtedajšieho obdobia bol aj Dušan Lepeta, dnes 38-ročný tréner mládeže
v JC Sokol Vrútky. Od ôsmich rokov sa kamarátil so žinenkou. Prešiel rukami niekoľkých známych trénerov. Nezabudnuteľnými sa stali Ladislav Cibulka, Jozef Sládek i jeho brat Ján.
Cibulka vyznával hravý spôsob prípravy a bez slovného spojenia - musíš. Chlapci radi chodili do Červeného kútika na Podháj, kde si vytvorili kamarátske prostredie. Preto sa im aj drina sa stávala ľahšou. Po presťahovaní sa do martinskej Sokolovne ho trénovali bratia Jozef a Ján Sládekovci. Vtedy už bol ôsmakom a do prípravy pribudli aj mládenci zo strojárskeho učilišťa. To sa už pripravoval dvojfázovo. Najprv sa chytal za pasy s rovesníkmi a druhý tréning absolvoval so staršími dorastencami. To už boli – v ich očiach – veľkí džudisti, medzi ktorých patrili Vladimír Žilka, Vladimír Homola, v neposlednom rade Zdeno Kozák. Patrili k najznámejším. Najvýraznejším bol práve Kozák, ktorý vynikal mimoriadnou ctižiadostivosťou a už vtedy sa črtal ako veľká osobnosť. Dokázal si získať autoritu nielen na domácich žinenkách, ale aj u súperov. Stanislav Pršo, Milan Kuchárik, Milan Huťka mu vzorne sekundovali. Bola to nezabudnuteľná partia. Kdeže sa vtedy mohla s Martinčanmi porovnávať Žilina, Bratislava, Trnava, ale aj Banská Bystrica. Dušan Lepeta však odišiel na stredoškolské štúdiá do Banskej Štiavnice, ale džudu ostal verný. Stal sa spoluzakladateľom tohto chlapského športu v lesníckej priemyslovke. Chodili na preteky a dospelých Štiavničanov zaúčali do tajov sebaobrany.
Zasiahla choroba
Po skončení priemyslovky sa vrátil späť do Martina, kde ho začal pripravovať Jozef Zanovit. Stalo sa však niečo neočákavané. Po dovolenke v Bulharsku ochorel na žltačku typu A a nasledovala nielen jeden a pol ročná invalidita, ale aj koniec aktívnej činnosti. Pečeň nesmel namáhať a na stravu si musel dávať veľký pozor. Jeho športové plány sa rozplynuli. Desať rokov vydržal a zdravie sa mu čiastočne upravilo. V roku 1990 sa pokúsil o návrat. V klube už pôsobili nové tváre a výkonnostne boli pred ním. Neskôr v jeden jesenný podvečer, keď sa išiel pozrieť do vrútockého JC Sokol spolu s dcérou Natáliou, ktorá mala krôčik k tomuto športu. A tam sa zrodila myšlienka stať sa trénerom.
Chutné ovocie
Ako druhý tréner sa stretol s osem- až trinásťročnými nádejami. Teraz už tretiak Filip Štanceľ, jedenásťročný, mu robí radosť. Tvrdí o ňom, že vyrastá na ďalšiu osobnosť v džude. Vďačí aj jeho staršiemu bratovi Matejovi, že tento šport mu najviac prirástol k srdcu. K tomu treba prirátať aj rodičov, že ho citlivo podporujú. Ako hovorí tréner, chlapec má cenné vlastnosti, snahu vyhrávať každý zápas. Ešte ako prváčik sa trénera pýtal, že kedy sa stane majstrom Slovenska. „Ja som mu na to vravieval: Keď budeš najviac a najlepšie trénovať.„ Vo svojej žiackej kategórii už nemá na Slovensku súpera. Prichádza medzi prvými do sokolovne, snaží sa plniť pokyny a aj v škole v Čachovskom rade je príkladným žiakom. V kategórii mladší žiaci do hmotnosti 58 kg sa stal v tomto roku v Rimavskej Sobote majstrom Slovenska. Splnil sa mu prvý veľký sen. Medzi jeho zverencov patrí aj Peter Žilka, 12-ročný syn slávneho Vladimíra, ktorý je niekoľkonásobným majstrom republiky. „Keď Peter trénuje s Filipom, je radosť sa na zápas pozerať,„ tvrdí tréner. „Keby sa Peter donútil viac trénovať a byť sebadisciplinovanejší, bude ešte lepší, veď talent má mimoriadny, len tie jeho vôľové vlastnosti... Súperovi nemožno nechať si vydýchnuť. O tom sa presvedčil na nedávnych majstrovstvách Slovenska, keď zápas o finále prehral 10 sekúnd pred záverom.„ Veronika Černáková patrí medzi vydarený trojlístok. Štrnásťročná žiačka z Čachovského radu má pred sebou rovnako sľubnú budúcnosť, len musí vydržať. „Na chválu rodičov je, že ju podporujú. Džudo neberie silovo, ale skôr využíva taktické chyby protivníčok. Dokáže potrestať každú chybu. Stala sa majsterkou stredoslovenského regiónu 2006 a teraz ju čakajú majstrovstvá Slovenska v Poprade,„ hodnotí tréner.
Zaujímavou postavou vrútockej džudistickej školy je aj Matej Štancel, starší brat Filipa, 17-ročný. Džudu sa venuje odmalička. Nemá schopnosti využívať silu protivníka, ale skôr využíva vlastnú a do zápasu ide vždy s plným nasadením. Rád sleduje súperov spolu s trénerom, dokážu objaviť slabiny a tie v zápase neskôr využívať. Už má na svojom konte dve druhé a tretie miesta na majstrovstvách Slovenska.
Výsledky autoritou
„Tréner musí dokázať vybrať nádejných borcov,„ tvrdí Dušan Lepeta. „Z veľa detí vybrať najlepších je doslova kumštom. Musím hodnotiť pohybové schopnosti i morálno-vôľové vlastnosti. Dbám, aby zverenci dodržiavali nielen včasné príchody na tréningy, ale aby dodržiavali všetky pokyny. Tréning musí byť hrou a po ňom chlapci a dievčatá musia mať dobrú náladu. Snažím sa do športu zaangažovať aj ich rodičov, aby sa zaujímali o výsledky. Chcem, aby sa rodičia viac starali o deti nielen doma, ale aj v spoločnosti. Dbám na disciplínu tak vlastnú, ako aj ich. Ako sa o deti teraz staráme, tak takú budúcnosť pre džudo vytvárame. Veľa som sa naučil najmä od svojho učiteľa Jozefa Zanovita, ktorý bol na nás „tvrďák„, ale nikdy nekričal - zničím vás fyzicky.„
Bude dvojzáprah
Na vrútockých tréningoch panuje dobrá nálada. Tréneri nevkročia do telocvične so zlou náladou. Prichádzajú s vypracovanými metódami a vylučujú chaos v ich práci. Deti cítia, že veci majú premyslené. Vrútockí sokoli sa snažia dodržiavať heslo, raz zažiť, ako len sa dívať. Preto chodia za súpermi vonku. Stretávajú sa s cudzími tvárami, zbierajú skúsenosti i víťazstvá. Čím viac majú sparingpartnerov, tým ich výkonnosť rastie. A na záver nám napadla myšlienka – čo tak nadviazať na spoluprácu najbližších susedov. Medzi Martinom a Vrútkami. Bolo by načase zorganizovať spoločné tréningy a podať si vo vedení klubov ruku na spoluprácu. Mladí Vrútočania sa môžu hrdiť s Pavlom Kubenom, ktorý vyletel z hniezda Sokola a robí dobré meno Vrútkam v Dukle Banská Bystrica. Prvý sokol je na svete. A ak raz dôjde k susedskej spolupráci sokolov bude pribúdať a rozšíria slávu džuda v Turci.
Miro Ruttkay