Sobota, 5. december, 2020 | Meniny má OtoKrížovkyKrížovky

Neznámy kaštieľ neznámych Révaiovcov

S rodom Révaiovcov, turčianskych županov, sa spájajú v Turci hlavne Sklabinský s Blatnickým hradom a kaštiele v Mošovciach a Turčianskej Štiavničke. Sídlili v nich rodiny dedičných županov zo sklabinsko-blatnickej vetvy a dodnes im prináleží sláva, histór

ia a pozornosť. Celkom sa zabúda na druhú rodovú vetvu – trebostovskú. Kaštieľ Révaiovcov v Trebostove v spojitosti s ich menom nikto nespomína, nie je opradený žiadnymi povesťami a mlčia o ňom aj historické knihy. Pritom rozlohou patrí medzi najväčšie v Turci a keby nebol roky ošarpaný, aj k najkrajším. Jeho výnimočnosť zvyšuje fakt, že sa s ním spája meno pra-pra-pravnučky signatára Deklarácie za americkú nezávislosť a vynálezcu bleskozvodu Benjamina Franklina.
Sídlo Révaiovcov
Štvorvežový kaštieľ stojí opustený na rázcestí do Trebostova a Trnova. Už niekoľko desiatok rokov zíva prázdnotou. Jeho komnaty sú vybrakované, nenachádza sa v nich nič, čo by pripomínalo majiteľov kaštieľa - Révaiovcov, Michnikovcov a Kubíkovcov. Možno by vedela viac „hovoriť„ maličká kúria povyše, keby na tom nebola ešte horšie. Iba nápisy na rodinných hrobkách na cintoríne prezrádzajú, kto v ich priestoroch zažíval bežné starosti i radosti. Aké však boli, ostane asi navždy neznáme.
Možno by bolo na úvod dobré ozrejmiť, ako sa Révaiovci dostali do Trebostova, lebo s tým súvisí aj vznik kaštieľa a aj ostatné články tejto rubriky, týkajúce sa tohto rodu. Keďže sa bratia František a Štefan ešte v rodnom Srbsku zúčastnili na bojoch proti Turkom a po bitke pri Moháči spomedzi dvoch súčasne panujúcich uhorských kráľov - Ferdinanda I. a Jána Zápoľského uznávali Habsburga, tento sa im za vernosť bohato odvďačil. Venoval im majetky a dedičné postavenie županov v Turci. V roku 1545 si bratia rozdelili rozsiahle majetky na dve časti. Tak vznikla Františkova sklabinsko-blatnická vetva, ktorá sa neskôr rozčlenila na sklabinsko-štiavnickú a blatnicko-mošovskú. Druhú vetvu založil Štefan. Za sídlo si z maličkých majetkov v Trebostove, Jahodníkoch, Bystričke, Necpaloch a Žabokrekoch zvolil kaštieľ v Trebostove.
Z kúrie postavil kaštie
Štefanov majetok podľa rodokmeňa zveľaďovali potomkovia jedného z troch detí. Ako jediný sa o potomstvo postaral syn Ladislav, ktorý bol, mimochodom, prvým s týmto menom. Ladislavovia sa v rode trebostovských Révaiovcov rodili asi najčastejšie (v druhej vetve to boli Františkovia). Ladislav I. sa oženil dvakrát. Syn Martin z prvého manželstva, ktorému prúdila v žilách po matke pálffiovská krv, začal písať rodinnú kroniku. Kde sa nachádza teraz, nevedno, no vraj ju niekedy v 19. storočí v maďarskom časopise vydal A. Ipolyi-Stummer. Jeho deti ako prvé nosili titul baróna, čím sa vyrovnali sklabinsko-blatnickej vetve, ktorá bola v tituloch honosnejšia. Bola plná grófov. Prvý gróf (Mikuláš) sa objavil až v roku 1804, no do konca storočia táto línia spolu s barónskou vymrela. Trebostovskí Révaiovci ostali skôr na úrovni zemanov a barónov. Zemianska česť patrila Ladislavovmu jedinému synovi z druhého manželstva Gašparovi. Z jeho synov sa spomínajú traja – Juraj, Krištof a Gabriel, a to pri rozdelení kúrií.
V čase príchodu Révaiovcov do Trebostova boli v obci dve menšie kúrie – horná a dolná. Horná sa nachádza vyššie od kaštieľa a patrila Jurajovi a Krištofovi. Keď sa Gabriel ženil s Evou Majtényiovou z významného šľachtického rodu z Ponitria, vraj si dala podmienku. Do Trebostova príde až vtedy, keď jej vystavia taký honosný kaštieľ, na aký bola dovtedy zvyknutá. Zachoval sa spis, že Juraj na to Gabrielovi požičal 200 zlatých. Rozsiahly kaštieľ vybudoval na mieste dolnej kúrie, ktorá je podľa archeologických správ jeho základom. Pri budovaní Gabriel myslel na to, aby jeho potomkovia boli chránení. Na rohoch postavil štyri bašty, okolo vybudoval vodné priekopy, padací most a strielne. Vstup do kaštieľa chránili zo všetkých strán steny. Až v 18. storočí jednu z nich dal z trnovskej strany vtedajší pán zbúrať. Možno práve Gabriel zasadil do budúceho anglického parku pri kaštieli pár líp, z ktorých tu s tristoročnými letokruhmi stojí iba jedna. Gabrielovi synovia však nezanechali dedičov. Nevedno, či sa do krásneho kaštieľa nasťahovali potomkovia jeho bratov, no v 18. storočí sa spomínajú barónski pravnuci kronikára Martina. V kaštieli našli domov viaceré rodiny, ktoré obývali jednotlivé krídla. Révaiovci žili v Trebostove do konca 19. storočia, pravdepodobne vymreli po meči.
Sedela veda svojej truhly
Ďalšie dejiny osadenstva trebostovského kaštieľa sa začali v Záturčí. S dcérou zemana Zátureckého sa oženil zeman Henrich Michnik z kaštieľa zo Životíc na Morave, v ktorom je dnes múzeum. O významnosti tohto rodu svedčí aj to, že jedna z miestnych ulíc nesie meno po Viliamovi Michnikovi... Opustené panstvo v Trebostove kúpil Henrich svojim dvom synom – Júliusovi a Viliamovi. Azda preto, že bol Július veľkým statkárom, zabral kaštieľ i kúriu. Viliam, majiteľ košickej továrne na železiarsky tovar, si naproti kúrii postavil dom. Doňho cez prah v roku 1897 preniesol Martu z Necpál, zemiansku pra-pra-pravnučku slávneho Američana – Benjamina Franklina, ktorá odpočíva v krypte na miestnom cintoríne. Táto vetva plná nemanželskej postupnosti sa vyvinula niekde vo Francúzsku, keď príslušník necpalskej rodiny Justovcov stretol nemanželskú dcéru Benjamina Franklina. Tieto peripetie však patria ku kaštieľu v Necpaloch... V dome pri kúrii „potomkyňa„ po signatárovi Deklarácie za americkú nezávislosť porodila dcéru Violu. Jej dcéra – tiež Viola - sa vydala za zemana Jána Ruttkaia a žije dodnes u dcéry Oľgy v martinskom byte. Do Trebostova, dejiska jej detstva a dievčenských rokov, sa stále vracia. Všetko sa však zmenilo na nepoznanie... „Zakaždým hľadám za naším domom prekrásnu záhradu. Hrdili sme sa ňou a rada som sa po nej prechádzala. Bola upravená, plná kvetov a podobala sa skôr parku. Žiaľ, vídam ju len v spomienkach. Už neexistuje. Z nášho domu je teraz krčma a záhrada za ním je zarastená, neudržiavaná,„ poboleli ju trochu spomienky i prítomnosť. Aj prázdne izby v kaštieli má pred očami prepychovo zariadené. „Rodina môjho uja obývala iba prednú časť. Nábytok si priniesol nový a najkrajšia asi bola obrovská jedáleň. Po Révaiovcoch v kaštieli nič neostalo a ani sa nezachovalo. Iba jedna povera. Keď vraj v Turci kosila španielska chrípka, niektorému z Révaiovcov zomrela dcéra a o týždeň na to aj druhá. Keď išiel pár dní na to hrobár na cintorín porobiť poriadok, našiel mladú Révaijku sedieť vedľa svojej truhly... Prebudila sa. Jej otec potom prikázal, aby lekár každému z mŕtvych pre istotu prepichol srdce.„
Podľa jej slov mali Michnikovci veľký majetok, na ktorom pracovalo početné služobníctvo. „Slúžilo im mnoho Trebostovčanov, no na žatvu brali ľudí zo Skleného, na zemiaky chudobných z Papradna pri Žiline.„ Viola Ruttkaiová žila v Trebostove do vydaja. Dovtedy tu pôsobila ako učiteľka v kúrii. Hoci v dedine postavili školu, v kúrii zriadili jednotriedku. Po odchode z Trebostova učila v Martine.
Majetok prehral v kartách
Michnikovci obývali pôvodné sídlo Révaiovcov do roku 1936, keď ho museli opustiť. Kaštieľ s veľkostatkom skončil na dražbe. Za takmer dva milióny ho kúpil Jozef Kubík, statkár z Veľkých Zálužíc pri Michalovciach a rodák z Turca. Rodine robustnejšieho Júliusa Michnika ml. nariadil okamžite sa vysťahovať. V dedine tento Michnik nemal najlepšiu povesť. „Môj otec mu slúžil ako horár a brával ma so sebou, keď išiel do kaštieľa. Jeho synovia boli v mojom veku, takže sme sa hrávali. Michnik sa často vracal domov opitý a vždy sme sa radšej skryli a ušli preč. Robil potom neplechu. Asi preto, že mu zasa nešli karty. Bolo o ňom známe, že hrával. Keď nemal peniaze, vkladal do hry svoj majetok. Z jeho statku si odnášali kone, vzali mu hory... Napokon sa tak zadĺžil, až jeho majetok skončil na dražbe. Ani k okoliu sa nesprával vľúdne. Jeho deti i tí druhí Michnikovci však boli priateľskí,„ ozrejmil dôvod odchodu Michnikovcov Belo Buocik, ktorý je v michnikovských horách horárom. Správanie a charakter Júliusa Michnika nám priblížila Viola Ruttkayová–Michniková, podľa ktorej bol jej príbuzný iným človekom, ako ho videlo okolie. „Július bol vynikajúci človek, len bol nešťastný z nevydareného manželstva. Oženil sa s Blatničankou Elenou Duchajovou a keďže im to neklapalo, opíjal sa.„
Belo Buocik si tiež pamätá na bývalú krásu okolo kaštieľa. „Pred vchodom bola prekrásna fontána, chodníky vysypané pieskom a v záhrade bol veľký skleník, o ktorý sa staral záhradník pán Blahušiak. Nedávno ma bol navštíviť Miro Michnik. Býva teraz v Partizánskom a spomínali sme, ako sme sa chodievali kúpať do nádrže pri kaštieli. Volali sme ju Harajka.„
Jozefovi Kubíkovi - novému majiteľovi - kaštieľ dlho nepatril. V roku 1948 mu ho odobrali, zmenili na sýpky a sčasti na maštale. V šesťdesiatych rokoch ho začalo Slovenské národné múzeum reštaurovať a upravovať pre svoje ciele. Rekonštrukciu nedokončilo a Kubíkovcom po reštitúcii v roku 1998 vrátilo kaštieľ zvnútra v čiastočne schátralom stave. Pôvodný vzhľad kaštieľa v interiéroch pripomínajú iba obrysy renesančného krbu zo 16. storočia, odkryté maľby na stenách z toho istého obdobia, drevené podlahy, kaplnka a kuchyňa na prízemí kaštieľa. Miestnosti sú prechodné, prejsť sa dá cez ne do „účka„ celý kaštieľ. Škoda len, že niet čo obdivovať... Potomkovia Jozefa Kubíka na kompletnú rekonštrukciu dostatok peňazí nemajú. Zato však priamo za kaštieľom v stajniach chovajú teplokrvné kone na parkúrové a drezúrne jazdenie a anglické, dostihové plnokrvníky, aké nemali ani Michnikovci a možno ani Révaiovci.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  2. Mikuláš s Majkom Spiritom? Môžete si ho užiť u vás doma
  3. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  4. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  5. Tip na vianočný darček? Kvalitný zrak so zľavou 1 000 €
  6. Budeme môcť v budúcnosti pracovať len z domu?
  7. 8 inšpirácií, ako využiť zvyšky jedla a nič nevyhodiť
  8. Na výpadok elektriny vás môže upozorniť aj SMS
  9. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy
  10. Slovenské „šampanské“, za ktorým sa skrýva príbeh lásky
  1. Mikuláš s Majkom Spiritom? Môžete si ho užiť u vás doma
  2. Väčšina fajčiarov dala deťom cigarety, ak si vypýtali
  3. Podcast: Jeden lístok, veľa tratí
  4. Čo musíte vedieť, ak chcete prežiť Vianoce v zdraví a so svojimi
  5. Nová škôlka 21. storočia na Kramároch
  6. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu
  7. Štedré dni s Niké: Vyhraj lyže s podpisom Petry Vlhovej!
  8. Tento výťah si poradí aj s tým najužším schodiskom
  9. Prvá 2-stupňová akumulátorová snehová fréza na trhu
  10. COOP Jednota je najdôveryhodnejším slovenským predajcom potravín
  1. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 874
  2. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 12 177
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 9 817
  4. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 9 706
  5. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 9 418
  6. Aká je chémia vôní 9 144
  7. Vianočné vydanie magazínu SME Ženy 8 911
  8. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 792
  9. ARÓNIA najsilnejšia prírodná prevencia proti respiračným vírusom 8 683
  10. Do Turecka sa dostanete bezpečne z Bratislavy bez potreby testu 8 236
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Od koláčika k veľkému snu

Šikovná mamina dvoch detí neraz vypeká aj do polnoci. Ženie ju túžba po splnenom sne.

Veronika si túži vo Valči otvoriť svoju vlastnú cukrárničku.

Bylinkárka Thurzová bola svetoznáma

Kniha bylinkárky z Martina bola preložená na 23 svetových jazykov.

Pamätná izba Ľudmily Thurzovej dýcha históriou aj silou, ktorú v sebe táto výnimočná žena mala.

Miloš Fafrák: Verím, že Žilinu ešte ponaháňame

Mladíci z úspešného dorastu, ktorí vybojovali pre tromi rokmi pre Martin striebro, sa začínajú hlásiť o slovo aj v seniorskom tíme.

Miloš Fafrák.

Neskôr, ale predsa

V Socovciach napriek pandémii stihli každoročnú brigádu.

Cintorín v Socovciach je pripravený na zimu.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Na stanici v Nitre napadli muža po tom, ako upozornil na rúško

Incident sa stal v čakárni na autobusovej stanici.

Zdravotná sestra z Čadce prekonala COVID-19: Myslela som si, že zomriem

Pri pociťovaní príznakov sa začala liečiť sama. Bola to chyba.

Polícia už pozná totožnosť muža, ktorý zaútočil po upozornení, že nemá rúško

Páchateľa a jeho kamaráta spoznali ľudia na videozázname.

AKTUÁLNE: V Čadci našli ďalších utečencov

Ich strastiplná cesta sa skončila na Kysuciach.

Už ste čítali?